Ivan Alexejevič Bunin
Prvá láska
Leto, statok v lesnatom západnom kraji.
Už celý deň leje; prudký, svieži dážď nepretržite bubnuje na streche z dosák. V stíchnutom dome panuje šero a nuda, na strope spia muchy. V záhrade sa mokré stromy pokorne skláňajú pod spleťou padajúcej vody, červené kvetinové záhony u balkóna oplývajú neobyčajne žiarivou farbou. Nad záhradou sa na zahmlenej oblohe úzkostlivo čnie bocian: sčiernený, vychudnutý, s ovisnutým chvostom a zveseným chocholčekom stojí na okraji svojho hniezda, na vrcholku storočnej brezy, v rázsoche jej holých bielych konárov a občas rozhorčene, znepokojene poskočí a tvrdo, duto ťuká zobákom: čo to je, potopa, skutočná povodeň!
No potom, okolo štvrtej, sa už jasní, dážď slabne. V pitvore chystajú samovar – balzamová vôňa dymu sa šíri celým statkom.
A pred západom slnka je obloha úplne jasná, všetko sa upokojilo a utíchlo. Páni a tí, ktorých hostia sa vybrali do bôrového lesa na prechádzku.
Už sa modrá večer.
Cesty v priesekoch bôrového lesa, vystlané žltým ihličím, sú vlhké a pružné. Les je prestúpený vôňami, vlhkosťou a ozvenami: niečí ďaleký hlas, niečie pretiahnuté volanie alebo odozva naň sa zvláštne rozlieha v ďalekej húštine. Prieseky sa zdajú úzke, čistiny v nich sú strohé a nekonečné, zavádzajú svoju večernú diaľku. Les pozdĺž nich je majestátny a obrovský, stojí temne, tesne; jeho kmene majú holé, hladké a červené vrcholky; poniže sú sivé, hrčovité, machnaté a navzájom splývajú: machy, lišajníky, haluze pokryté hnilobou a ešte niečím, čo z nich visí a pripomína zelenkavé škuty rozprávkových lesných netvorov, vytvárajú hlboký les, nejaký divoký ruský dávnovek. A keď vyjdeš na poľanu, poteší ťa mladá borovicová mladina: má prekrásne bledý odtieň, je jemne bahenno-zelená, ľahká, no silná a rozvetvená; celá je ešte pokrytá kvapkami a drobným vodným popraškom, akoby sa spoločnosť ocitla v iskrení pod striebristým mušelínom...
V ten večer bežal pred spoločnosťou na vychádzke malý kadet s veľkým dobráckym psom - po celý čas spolu šantili, jeden predbiehal druhého. A so zástupom dôstojne kráčalo dospievajúce dievča s dlhými rukami a nohami, v ľahkom károvanom kabáte, veľmi roztomilom. Všetci sa usmievali – vedeli, prečo ten kadet tak beží, tak neúnavne šantí a predstiera veselosť, pripravený horko zaplakať. Dievča to tiež vedelo a bolo hrdé, spokojné. No hľadelo pohŕdavo a s odporom.
1930
Preklad: ©2014 ~Matúš T.