Kurd Laßwitz

Dištančná škola

(1902)

„Až domov je to dlhá cesta, v týchto horúcich dňoch si to človek uvedomí. Myslím, že som unavený. Ale trocha pohybu nikomu nezaškodí.“

Takto uvažoval profesor Frister, keď sa po štyroch odučených hodinách vracal domov z gymnázia. Práve si spravil pohodlie vo svojej študovni. Sedel za písacím stolom, podopieral si hlavu rukami a odhrnul si z čela sivé, ešte z rýchlej chôdze vlhké vlasy.

„Ostáva sotva hodinka do večere. Tak čo teraz? Samozrejme, práca. Ležia tam dve vysoké kopy modrých zošitov, práce primánov, korektúry, ktoré musia byť spravené. Ale teraz to nejde! Je veľmi zaujímavé každý rok viesť novú generáciu, stále nových jedincov na ceste intelektuálneho rozvoja! Aká krásna povinnosť s novými silami vdýchnuť život po dvadsiaty ôsmykrát tomu istému učivu. Len škoda, že sa tie indivíduá tak trochu početne opakujú! Čo stojí v zošitoch, viem celkom presne. Sú to vždy tie isté chyby. Maximálne poučné pre odborníka v štatistike, ako sa rovnaký zákon ľudskej chyby presadzuje vo všetkých fázach každého jednotlivca – nanajvýš zaujímavé! Ale teraz, teraz som predsa trochu unavený.“

Fister siahol po stohu papiera, ktorý obsahoval jeho vlastné pozorovania o priebehu denných teplotných krivkách – nesmierne dôležité, pokiaľ ide o otázku zrušenia školy kvôli nadmerným teplotám – a zahĺbil sa do nich. Mal pred sebou zložitý bod, cez ktorý sa ešte nedostal. Síce poznal smer, ale výpočty si vyžadovali prácu mnohých mesiacov – kde by na to vzal čas?“

Ponoril brko, urobil poznámku, opäť ho odložil a nanovo položil hlavu do dlaní.

„Takto by sa to dalo,“ pomyslel si. „Človek musí byť iba svieži. Ale kedy? Tie štyri hodiny, toľko rozprávania, pozornosť a hnev na tými istými hlúposťami a tá cesta. – V celku sme v školskej technike veľmi pozadu. Nemalo by sa vymyslieť niečo lepšie, než táto stará prax, že sa učiteľ a žiaci zbehnú v triede a... Nuž áno, samozrejme, je do ideálna úloha... zatiaľ čo sa premrhá veľa síl a – a trochu to unavuje. Myslím, že vývoj techniky by mohol nastaviť hospodárnejší spôsob.“

 Frister sa uhostil v stoličke a trochu privrel oči.

„Áno,“ uvažoval ďalej, „o sto alebo dvesto rokov, ako súcitne sa bude hľadieť na naše zastarané, silou mrhajúce metódy! Mládež, ktorej silnejšie prenikol do tela a krvi zmysel pre zodpovednosť, učitelia, ktorí využívajú najmodernejšiu techniku; žiadne ospravedlnenia, žiadne pokusy o podvádzanie, žiadne detinskosti, žiadne omyly, žiadna zaťaženosť – ideálny stav! Prečo si nemôžem do tej doby – napríklad – vziať dovolenku; zvláštne, že ma to ešte nikdy nenapadlo, veľmi zvláštne.., musím sa raz opýtať... Neklopal niekto? – Ach, to ste vy, pán kolega Voltheim – to je od vás milé! Práve som na vás myslel. Ste mužom vynálezov. Nepoznáte nejaké zariadenie, ktoré by vyučovanie – ako by som to povedal? – zmodernizovalo, zjednodušilo... hm...“

„No, ja som si myslel,“ odvetil Voltheimov hlas, „naša distančná škola je veľmi znamenité zariadenie.“

„Distančná škola? Prečo na mňa tak zvláštne hľadíte, pán kolega? Som len trochu unavený; prosím, sadnite si.“

„Vaša vyučovacia hodina sa čochvíľa začína, dobre to viem, ale verím, že vás nebudem pri tom rušiť.“

„Dnes? Mňa? Nie, samozrejme, že nie. Nie som vo svojej koži, asi ma trochu bolí hlava. Čo máme za deň?“

„Ôsmy júl tisícdeväťstodeväťdesiatdeväť, pán Prírodorada.“

„Tak-tak, správne. Hm! Práve som si len pomyslel – Prírodorada -, vždy musíte robiť tie svoje žartíky.“

„Už je to raz váš titul ako diaľkového učiteľa geografie na dvestojedenástom telefonickom reálnom gymnáziu. Ale nepočujete? Zvoní. Žiaci naviazali spojenie. Môžete začať.“

Frister sa snažil pozrieť svojmu kolegovi do tváre, ale črty pred jeho očami sa rozmazali. Započul tiché, melodické rinčanie, bez toho, aby bol schopný vysvetliť, odkiaľ pochádza. Určite to je nejaký Voltheimov žart, pomyslel si. No dobre, nebudem ho rušiť. Uvidíme, čo má za lubom. A usmievajúc riekol: „Milý pán kolega, teraz nie som vôbec pripravený a tobôž neviem, čo mienite tou dištančnou školou.“

„Ach, prosím vás, pán Prírodorada“ –počul opäť jasne vravieť Voltheima – „teraz si ma chcete trochu doberať. Už včera ste svoju dnešnú prednášku nahovorili na fonograf. A o dištančnej škole ste už v roku tisícdeväťstosedemdesiatsedem napísali brožúru. Nepamätáte sa?“

„Naozaj, nie som v stave rozpamätať sa.“

Voltheim sa zreteľne zasmial. „No, tak dávajte pozor,“ povedal. „Vidíte tam naproti na stene tú svojráznu obrazáreň?“

Frister vzhliadol. Bol nanajvýš prekvapený. Naozaj, na stene, kde inak stávala knižnica, sa nachádzalo asi tridsať pravouhlých rámov. Ale obrazy v nich boli živé. Mladí ľudia vo veku medzi šestnásť a devätnásť rokov sa tam v pohodlnej polohe vystierali každý vo svojom kresle. A skutočne, boli to jeho primáni, aj keď v nezvyčajných oblekoch. To bol jeho premiant, ktorého hladko vyholená hlava sotva vykúkala z poza novín. A Meyer dokonca bezstarostne fajčil cigaru. Ostatní hrýzli svoje raňajky.

„Naozaj chcem veriť, že tam vidím svojich žiakov,“ povedal Frister. „Veľmi zaujímavé! Len keby som vedel, čo to znamená. Vari som mal naozaj jedno storočie dovolenku? Zoberte to v úvahu, pán kolega, a vravte so mnou, ako by sme dnes naozaj písali rok tisícdeväťstodeväťdesiatdeväť, ale ja som momentálne stratil pamäť.“

„Milerád, pán Prírodorada, ak vám to činí radosť. Títo mladí ľudia tvoria maturitný ročník dvestojedenásteho dištančného reálneho gymnázia. V skutočnosti sa nenachádzajú v triede, ale väčšina z nich sedí vo vlastných bytoch, práve tak, ako vy. Iba ak rodičia nemajú prostriedky, aby doma umiestnili celý dištančný učebný aparát, navštevujú žiaci na to zriadené verejné dištančné vyučovacie miesta. Mladí ľudia bývajú, ako iste viete, na rôznych miestach našej domoviny, pretože prevádzka dištančného vzdelávania umožňuje šírenie až do vzdialenosti tisíc kilometrov a viac.“  

„Naozaj nič nechápem, pán kolega. Len rozprávajte ďalej. Počas mojej dovolenky musela technika urobiť znamenitý pokrok.“

„To by som prosil! Nie len telefónny aparát, ale aj televízor sa natoľko zdokonalil, že so slovami rečníka možno zároveň vnímať jeho zjav, pohyby, každé jeho gesto do najmenšieho detailu. Teraz už, samozrejme, nie je potrebné zdolávať  tie dlhé vzdialenosti do škôl, učitelia a žiaci môžu pekne-krásne zostať doma.“

„Veľmi potešiteľné,“ zamumlal Frister. „Ale osobný podnet...“

„Nechýba. Tak ako vy vidíte žiakov, tak oni vidia pred sebou učiteľa iba v oveľa väčšom ráme, takpovediac v životnej veľkosti. Naproti tomu sa študenti navzájom nevidia, iba sa počujú, ale všetko čo vravia, to počujete aj vy. Musíte stlačiť len to tlačidlo tam vpredu a ste pripojený, vyučovanie môže začať.“

„Rozumiem. Koľko rušivých elementov sa tým zamedzilo! Ale je to naozaj také naliehavé? Počúvajte, kolega, to zariadenie muselo stáť štát nemalé peniaze!“

„Čo na tom záleží? Od tej doby, čo boli objavené obrovské zlaté polia v Novej Guinei a ropné ložiská v Nemecko-Číne, máme toľko peňazí, že nakoniec sa nevedeli využiť na nič lepšie, než na vzdelávacie účely.“

„Ejha! Aký mám teraz plat?“

„Ale, veď viete! Ako profesor prírodných vied – päťdesiat tisíc mariek. Ale k veci. Samozrejme, ani školská hygiena nemálo nenapredovala. Otázka zaťaženia je zodpovedaná. Kreslá, na ktorých žiaci spočívajú, sú dômyselným spôsobom vybavené automatickými meracími aparátmi, ktoré zobrazujú telesnú váhu, tep, tlak a množstvo výdychov, spotrebu mozgovej energie. Hneď ako je mozgová energia na povolenej úrovni spotrebovania, rozpozná psychograf tým spôsobenú únavu, spojenie medzi učiteľom a žiakom sa automaticky preruší a postihnutý žiak je z ďalšieho vyučovania dišpenzovaný. Len čo je tretina triedy týmto spôsobom „odstavená“, ste povinný hodinu ukončiť.“

„Veľmi dobre, zdá sa mi. Avšak, keď som sám trochu unavený, ako napríklad dnes...“

„Ale pri tom plate! Ale aj o to je postarané. Ak chcete teraz začať, nasaďte si najprv láskavo tento certifikovaný mozgový ochranný pásik. Uchráni vás pred nebezpečenstvom vyplytvať viac mozgovej sily v škole, než to zodpovedá schopnosti žiakov a vášmu platovému stupňu. A teraz stlačte. Počujete, zvoní. Zaraz sa zjaví váš obraz aj žiakom a môžete sa s nimi zhovárať.“

„Ale, čo mám vravieť? Nie som pripravený,“ zašepkal Frister Voltheimovi.

„Už si dajako poradíte,“ odvetil rovnako. „Vy, ako skúsený učiteľ – nechajte vravieť iba žiakov. Na každom ráme je uvedené meno. Vaša prednáška je tu vo fonografe, musíte iba stlačiť tlačidlo.“

Hneď bolo zrejmé, že učiteľ vstúpil do triedy cestou dištančného spojenia, to znamená, že sa stal viditeľný pre žiakov. Rathenberg odložil noviny, Meyer rýchlo schoval ohorok cigary, Suppard a Neumann prehltli posledné kúsky raňajkového chlebíka.

Frist si prehliadol obrazové rámy.

Jeden zo žiakov, bol to Meyer, sa uklonil a povedal: „Minulú hodinu som chýbal.“

„Prečo?“

„Musel som si nechať namasírovať druhý mozgový závit.“

Frister pokrútil hlavou. Odkiaľ mal vedieť, či je to podľa modernej mienky dostatočné ospravedlnenie? „Načo to bolo potrebné?“ opýtal sa a pritom dal Voltheimovi posunok, aby mu našepkal.

„No,“ povedal Meyer, „rodičia nechali odfotografovať moje sny a ukázalo sa, že stále snívam o koňoch.“

„Švindeľ!“, zašepkal Voltheim. „Kone dávno vymreli.“

„Ale kone už pred dávnou dobou vymreli,“ povedal Frister.

„Práve preto som musel, pán profesor, podstúpiť masáž.“

„Ale čo, geografia je najlepšia masáž mozgu.“

Frister si všimol, že dva z rámov, ktoré boli prázdne, sa práve teraz zaplnili. Prečítal si mená a povedal: „Nože, Heinz, odkiaľ prichádzate až teraz?“

„Prepáčte, pán profesor, moja mama zabudla včera náš stroj na proteínové vrecká v dámskom klube na Špicbergu, musel som sa rýchlo poň vrátiť a pretože bolo príliš veterno, tak som sa trochu oneskoril.“

„A vy, Schwarz, prečo idete tak neskoro?“

„Ja, ja – môj otec bol včera menovaný do tajnej elektrickej rady...“

„V tom nevidím žiadnu príčinnú súvislosť.“

„Na oslavu dňa sme boli pripojený k centrálnej sektovej linke, prečo som nemohol hneď vstúpiť do svojej izby.“

„Výhovorka!“ šepkal Voltheim. „Zapadol do krčmy.“

„No, no,“ povedal Frister, „tá vec sa mi nezdá celkom zrejmá. A teraz mi povedzte, Meyer, čo sme minulú hodinu preberali?“

„Prepáčte, pán profesor, včera som chýbal.“

„Ach správne. Povedzte mi to vy, Brandhaus.“

„Prepáčte, pán profesor, včera som nemohol študovať. Tu je ospravedlnenka od môjho otca.“

Brandhaus stlačil tlačidlo svojho fonografu a bolo počuť basový hlas staršieho muža: „Môj syn, Siemens, si včera z dôvodu svalovej únavy paže nemohol splniť svoje školské povinnosti. Brandhaus.“

„Ako?“ spýtal sa Fristen „Ruky predsa nepotrebujete na opakovanie?“

„Náš motor nie je v poriadku a pre zapísanie prednášky by som musel otáčať fonograf ručne, a to som práve nemohol.“

„Čím ste si privodili tú svalovú únavu?“

„Pri cvičení na letocykle.“

Frister rozpačito pozrel na Voltheima.

„Je to možné,“ zamrmlal. „Pravdepodobne tam šantil vzduchom s mladými dámami a tancoval priveľa vzdušných kvadríl.“

„No, počúvajte, pán kolega, zdá sa, že výhovoriek v dištančnej škole nie je o nič menej ako za mojich čias.“ A opäť sa obrátil k žiakom.

„Nože teda, Rathenberg, čo sme preberali?“

„Svetelné dištančné hovorne s Amerikou. Ale tie už neexistujú. Všetky boli stiahnuté, pretože ich nahradili chemické dištančné tlačidlá. Totiž novoobjavené chemické riedené lúče prenikajú horúcim vnútrom zemegule, a tak môžeme komunikovať  skrz zem pomocou chemických ciest.“

Frister od údivu pokrútil hlavou.

Žiak to prijal ako znak námietky a pokračoval: „Pán profesor menovali pravda ešte spojenie ͵Kreuzberg-Chimborazoʹ, ale to je od dnešného rána tiež odstavené. Práve som to čítal v Berlínskom dištančnom vestníku.“

„Dobre – teraz, Hornbox, pokračujte.“

„Najdôležitejšie štáty Ameriky sú cisárstvo Kalifornia, kráľovstvo New York, anarchistická republika Kuba, pápežský štát Mexiko a juhoamerická Slnečná ríša.“

„Čo tu človek nepočuje!“ pomyslel si Frister. Ale iba povedal: „Pokračujte, Schwarz.“

Schwarz začal rozprávať s takou plynulosťou, že Frister sotva mohol sledovať jeho slová: „Potom, čo sa priamym použitím slnečného žiarenia ako pracovnej sily stali technokrati vládnucim stavom a pracovné nástroje ľudstva zjednotili v svojich rukách, založili štát na akciách, tým že skúpili všetku dostupnú zem v Južnej Amerike medzi obratníkmi. Vzhľadom na to, že ich sila pochádzala priamo zo slnka, nazvali tento štát Slnečnou ríšou. Cez vysoké hory ako cez vrcholky stromov a stepi rozľahlých plání tiahli svoje žiarové kolektory...“ 

„Ale, Schwarz, pri rozprávaní vôbec nehýbete perami. A prečo sa stále hráte s prstami na vašom stole? Očividne odčítate alebo sa mýlim?“

„Prosím, pán profesor“ a Schwarz naďalej hmatal na svojom stole, „hrám na fonografe. Totiž nemôžem rozprávať, pretože som si popálil jazyk.“

„Tak pokračujte.“

„Potiaľ sme zatiaľ prišli.“

Frister sa v rozpakoch obrátil na Voltheima. „A teraz čo?“ opýtal sa.

„Nechajte rozprávať svoj fonograf.“

Frister stlačil tlačidlo na prístroji a k jeho najväčšiemu prekvapeniu začul svoj hlas: „Teraz sa bližšie pozrieme na expedície k južnému pólu. V dnešných časoch je, samozrejme, ľahké kĺzať sa po polárnej pustine na lietajúcich strojoch, ale pomyslite, aké ťažkosti sa ponúkali pred stovkami rokov, akú odvahu si to vyžadovalo, vydať sa na chatrných plavidlách a chabých psích záprahoch do neprípustných oblastí. Ak by naši predkovia boli takí pohodlní ako vy, nikdy by sme sa nedostali na južný pól. Boli to ľudia z úplne iného cesta! Nikdy by nenapadlo žiakovi devätnásteho storočia počas hodiny tajne jesť umelú špargľu, ako som bohužiaľ musel byť nedávno toho svedkom, a už vôbec nie pochutinu, ktorá takmer hraničí s pôžitkárstvom. Pomyslite, aké súženie hladom museli členovia expedície vydržať. Stávalo sa, že týždne nemali nič v ústach okrem surovej vtáčej slaniny, ale ani vtedy nestrácali odvahu a uprostred týchto múk strašného hladu napísal jeden z tých hrdinov do svojho denníka to pamätné slovo...“

„Emil, chceš dnes na večeru umelú špargľu? Nie je drahá.“ Bol to vysoký ženský hlas, ktorý sa dal započuť v tomto mieste prednášky pomedzi slovami prednášajúceho.

Toto prerušenie uvítal zvučný chechot všetkých žiakov. Frister sa rozhorčene obrátil na Voltheima.

„Čo to bolo?“ opýtal sa.

Voltheim sa taktiež smial. „To musela,“ povedal, „zrejme včera počas vašej prípravy na vyučovanie vaša pani manželka vyrukovať s touto otázok a fonograf, samozrejme, verne reprodukoval jej slová.“

„Ale, drahý kolega, to je niečo fatálneho v tejto dištančnej škole...“

„Pozrite, má to aj svoje dobrú stránku. Tento kŕčovitý smiech žiakov natoľko vyčerpal, že osem klapiek spadlo. Títo žiaci sú preťažení. Ešte traja a musíte ukončiť vyučovanie.“

„Ach, to by mi padlo vhod, pretože sa sám – ako som vám ͵tušímʹ už povedal – cítim trochu pod psa. Počúvajte, čo to zas je, to vysoké zvonenie?“

„To je znamenie riaditeľa, chce sa s vami zhovárať.“

A naozaj Frister zreteľne začul cudzí hlas: „Prepáčte, drahý pán profesor, že vás vyrušujem. Ale práve som sa dozvedel, že kolega Brechberger  narazil na letocykli do komína a zažil mierne zdesenie. Budete taký dobrý a zastúpte ho na nasledujúcej hodine.“

„Ach, milerád...“

Riaditeľ zvesil.

„Čo si mám teraz počať, najlepší Voltheim,“ lamentoval Frister, „ostatní žiaci sa zdajú byť ešte celkom čulí a fonograf sa už neodvážim použiť.“

„Nech vám zopakujú, čo ste už predniesol.“

Fister sa opäť obrátil k triede: „A teraz mi zopakujte, čo som povedal.“

Uvidel, ako všetci žiaci takmer súčasne zatlačili na fonografoch, na ktorých si zaznamenali prednášku. Aparáty zavrčali. V neregulovanom súzvuku hučali prednesené slová z dvoch desiatok fonografov v jeho ušiach, stále rýchlejšie a rýchlejšie to bzučalo a hučalo, pocítil ako sa ho v tejto omračujúcej zmäti zmocnil závrat, zastonal, chmatol po svojom tlačidle a zrazu bolo ticho – úplné ticho.

„Ach, ten mozgový pásik!“ pomyslel si. „Určite som unavený a tak sa vyučovanie automaticky ukončilo – som odpojený. Bohu vďaka!“

Náhle vstal zo svojho kresla. Rám pred ním zmizol. Opäť tam stáli jeho staré knihy.

„Ale povedzte mi, čo to má znamenať, kolega Voltheim?“

Jeho kolega Voltheim stál vedľa neho a povedal: „Mnohokrát sa ospravedlňujem, pán profesor – dúfam, že som vás nevzbudil. Keď som vstúpil, už ste driemali a aby som vás nevyrušil ,veľmi potichu som posadil sem do kresla.“

„Hm, ja som driemal? Nepočul som vás vchádzať! Povážte, snívalo sa mi niečo zvláštne. Plat päťdesiat tisíc mariek! Ale nakoniec som mal zastupovať kolegu...“

„No, ale to je bohužiaľ skutočnosť, preto som prišiel – kolega Treter...“

„Čo nepoviete! Kedy?“

„Zajtra ráno o ôsmej.“

„V triede?“

„Kde inde?“

„Myslel som v dištančnej škole. Ste prekvapený? Keby ste len vedeli! Mal som totiž sto rokov dovolenku! Posaďte sa, kolega. Takže zajtra? To je dobre, lebo dnes sa cítim naozaj trochu vyčerpane.“

Preklad: ©2017 ~Matúš T.