Wolfgang Borchert

Púpava

Dvere sa za mnou zatvorili. To sa stáva často, že sa za niekým zatvoria dvere a vieš si predstaviť i to, že ich niekto zamkne. Zamykajú sa napríklad domové dvere a ty si potom buď vnútri alebo vonku. Aj domové dvere majú v sebe niečo konečného, uzatváracieho, vydávajúceho napospas. A teraz niekto za mnou dvere zatlačil, áno zatlačil, pretože sú to neuveriteľné hrubé dvere, ktoré nemožno zabuchnúť. Ohavné dvere s číslom 432. To je to zvláštne na nich, že majú číslo a že sú okované železným plechom - to ich robí takými hrdými a neprípustnými; na nič sa nedajú nahovoriť a horlivé modlitby ich nechávajú chladnými.

A teraz ma nechali osamote so stvorením, nie, nenechali ma len osamote, ale zavreli ma spolu s týmto stvorením, ktorého sa najväčšmi bojím: so sebou samým.

Vieš, aké to je, keď si ponechaný sám sebe, keď si osamote sám so sebou, keď si sám sebe vydaný napospas? Nemôžem povedať, že je to nevyhnutne strašné, ale je to jedno z najšialenejších dobrodružstiev, ktoré môžeme zažiť na tomto svete: stretnúť seba samého. Stretnúť tak ako tu v cele číslo 432: nahého, bezmocného, zameraného iba na seba samého, zbaveného svojej podstaty, bez rozptýlenia a možnosti niečo vykonať. A to je to najponižujúcejšie: nemať vonkoncom žiadnu možnosť niečo vykonať. Nemať žiadnu fľašu na pitie alebo rozbitie, žiaden uterák na obesenie, žiaden nôž na oslobodenie alebo na prerezanie žíl, žiadne pero na písanie – nemať nič – než seba.

To je sakramentsky málo v prázdnej miestnosti so štyrmi holými stenami. To je menej, než má pavúk, ktorý si súkaním zo zadočka stavia konštrukciu a na nej vystavuje v šanc svoj život, riskuje medzi pádom a udržaním sa. Ktoré vlákno zachytí nás, keď sa zrútime?

Naša vlastná sila? Zachytí nás Boh? Boh – to je tá sila, ktorá dovoľuje stromu rásť a vtákom letieť – je Boh život? Potom nás možno niekedy zachytí – ak budeme chcieť.

Keď sa slnko pustilo okennej mreže a z kútov sa vyplazila noc, niečo z tmy ku mne pristúpilo – myslel som si, že je to Boh. Otvoril niekto dvere? Nebol som už sám? Cítil som, že tu niečo je a že to dýcha a narastá. Cela bola zrazu pritesná – cítil som, že múry musia ustúpiť pred tým, čo tu bolo so mnou a čomu som vravel Boh.

Číslo 432, človiečik – nenechaj sa opiť nocou! V cele je s tebou tvoj strach, inak nič! Strach a noc. Ale strach je monštrum a noc vie byť strašná ako prízrak, keď sme s ňou sami.

Tu sa mesiac kotúľal po strechách a osvetlil steny. Ty hlupák! Steny sú tesné ako vždy a cela je prázdna ako kôra ošúpaného pomaranča. Boh, ktorého nazývajú dobrým, tu nie je. A to, čo tu bolo, čo rozprávalo, bolo v tebe. Možno to bol Boh z teba – bol si to ty! Pretože ty si tiež Boh, všetci, pavúk i makrela sú Boh. Boh je život – to je všetko. Ale to je toľko, že On už nemôže byť viac. Mimo neho nie je nič. Ale toto nič nás často premáha.

Dvere cely boli pevne zatvorené ako orechová škrupinka – akoby nikdy neboli otvorené, a o ktorých sa vedelo, že sa nikdy samy od seba neotvoria – že musia byť vypáčené. Tak pevne boli tie dvere zatvorené. A ja, ponechaný sám sebe, som sa rútil do bezodnosti. No tu na mňa zakričal pavúk ako feldvébel: Slaboch! Vietor pretrhal jeho siete a on snoval mravčou pilnosťou nové a zachytil mňa, sto dvadsaťtri librového, do svojich veľmi jemných povrázkov. Poďakoval som mu, ale vôbec si toho nevšímal.

Tak som si pomaly zvykal na seba. Človek ľahkovážne dôveruje druhým, a pritom sotva dokáže vystáť sám seba. Ale postupne som sa považoval za celkom zábavného a príjemného – dňom i nocou som na sebe robil najpozoruhodnejšie objavy.

Ale za to dlhé obdobie som stratil spojenie so všetkým, so životom, so svetom. Dni rýchlo a pravidelne odkvapkávali z môjho času. Cítil som ako postupne zo mňa uniká skutočný svet a ako sa naplňujem sám sebou. Uvedomoval som si, že sa stále väčšmi vzďaľujem od tohto sveta, do ktorého som sotva vstúpil.

Steny boli také chladné a mŕtve, že som ochorel zúfalstvom a beznádejou. Pár dní kričíš o svojej biede – ale keď nič neodpovedá, čoskoro sa unavíš. Pár hodín udieraš do stien a dverí – ale keď sa neotvoria, päste čoskoro prechvie bolesť a táto malá bolesť je potom jediným potešením v tejto samote. 

V tomto svete nie je snáď nič konečné. Pretože pyšné dvere sa otvorili a s nimi mnohé iné, a každé vystrčili jedného plachého, zle oholeného muža do dlhého radu a na dvor so zelenou trávou uprostred a sivými múrmi vôkol.

Tam sa vôkol nás a na nás vyrútil štekot – chrapľavé štekanie modrých psov s koženými remeňmi okolo brucha. Udržovali nás v pohybe a pritom sami sa neustále hýbali a svojim štekotom nás napĺňali strachom. Ale keď už si mal v sebe dostatok strachu a upokojil si sa, spoznal si, že sú to ľudia v modrých vyblednutých uniformách.

Chodili sme v kruhu. Keď oko prekonalo prvé šokujúce stretnutie s oblohou a znovu si zvyklo na slnko, žmúriac spoznávalo, koľko ľudí tu nezmyselne a sťažka kráča a ťažko dýcha ako ty sám – možno sedemdesiat, osemdesiat mužov.

A stále v kruhu – v rytme drevákov, neohrabane, zastrašene a predsa na polhodinu šťastnejšie ako obvykle. Ak by si nemal na očiach tie modré uniformy so štekaním, mohol by si sa až to večnosti takto potácať – bez minulosti, bez budúcnosti: užívajúc si iba prítomnosť: dýchať, vidieť, kráčať vpred!

Tak tomu bolo sprvu. Skoro ako sviatok, trochu šťastia. Ale keď to trvá príliš dlho – keď mesiace vychutnávaš bez boja – začneš túžiť po niečom inom. Tá trocha šťastia ti už nepostačuje – máš ho už dosť a kalné kvapky tohto sveta, ktorému si vydaný napospas, padajú do pohára. A potom príde deň, keď sa prechádzka v kruhu stane utrpením, keď sa pod vysokým nebom cítiš zosmiešnený a ten pred tebou i za tebou ti už nepripadajú ako bratia a spolutrpitelia, lež ako chodiace mŕtvoly, ktoré slúžia iba k tomu, aby sa ti hnusili – a ty si medzi nimi vkliesnený ako latka bez vlastnej tváre v nekonečnom latkovom plote, ach, a je ti z nich nevoľno než z čohokoľvek iného. To sa stane, keď celé mesiace krúžiš uprostred sivých múrov a vyblednuté modré uniformy na teba štekajú až do zhranenia.

Muž čo kráča predo mnou, bol už dávno mŕtvy. Alebo utiekol z panoptika, poháňaný zvláštnym démonom, aby sa vydával za normálneho človeka – a pritom bol už isto dlho mŕtvy. Áno! Pretože jeho plešina, ovenčená rozdrapkaným vencom špinavo-šedých chumáčov vlasov, nemá ten mastný lesk živých plešín, v ktorých sa ešte slnko a dážď kalne zrkadlia – nie, táto plešina je bez lesku, mdlá a matná ako z hmoty. Ak by sa tento celok predo mnou, ktorý nemôžem nazvať ani človekom, táto napodobenina človeka, nepohyboval, dala by sa táto plešina považovať za neživú parochňu. A nie snáď za parochňu učenca alebo veľkého pijana – nie, nanajvýš za parochňu kramára alebo cirkusového klauna. Ale vytrvalá je, táto parochňa – už zo samej zlomyseľnosti nezmizne, pretože tuší, že ju ja, muž za ňou, nenávidím. Áno, nenávidím ju. Prečo musí tá parochňa – budem celého toho človeka tak nazývať, je to jednoduchšie – prečo musí ísť stále predo mnou a žiť, zatiaľ čo mladé vrabce, ktoré ešte nevedia čo je to let, sa vrhajú z odkvapu do náručia smrti? Nenávidím tú parochňu, pretože je zbabelá – a ako zbabelá! Cíti moju nenávisť, keď tak hlúpo predo mnou kráča, stále v kruhu, vo veľmi malom kruhu uprostred sivých múrov, ktoré s nami nemajú súcit, lebo inak by sa v jednu noc tajne odobrali preč a obklopili by palác, v ktorom žijú naši ministri.

Už dlho premýšľam, prečo zavreli parochňu do väzenia – aký skutok mohla spáchať – ona, ktorá je príliš zbabelá, aby sa za mnou ohliadla, zatiaľ čo ju ja neustále mučím. Naozaj ju trýznim: ustavične jej stúpam na päty – samozrejme zámerne – a ústami vydávam nepríjemný zvuk, akoby som na jej chrbát chcel vypľuvnúť štvrť libry hašé z pľúcok. Zakaždým sebou trhne, akoby som ju ranil. A napriek tomu sa neodváži celkom sa ohliadnuť za svojím trýzniteľom – nie, na to je príliš zbabelá. Strnulým krkom sa otočí len o niekoľko stupňov dozadu mojím smerom, ale polovičnú otáčku, aby sa naše pohľady stretli, sa neodváži spraviť.

Čo mohla vykonať? Možno sa dopustila sprenevery alebo krádeže? Alebo vyvolal v sexuálnom záchvate verejné pohoršenie? Áno, možno to. Možno raz, omámená hrbatým Erosom, premohla zbabelosť a vhupla do hlúpej žiadostivosti – no, a teraz tu sťažka predo mnou kráča, ticho sa raduje a zase sa desí, že sa raz niečo odvážila.

Ale myslím si, že sa tajne trasie, pretože vie, že idem za ňou ja, jej vrah! Och, bolo by pre mňa jednoduché zavraždiť ju a nikto by si toho ani nevšimol. Stačilo by jej podložiť nohu, potom by sa na tých svojich príliš strohých chodúľoch potkla a pritom by si zrejme prerazila hlavu – a potom by jej z pľúc uniklo flegmatické psss... ako z duše kolesa. Jej hlava by sa uprostred rozpraskla ako nažlklý vosk a tých niekoľko kvapiek červeného tušu by vyzeralo smiešne falošne ako malinový šťava na modrej hodvábnej blúze prebodnutého herca.

Tak som nenávidel parochňu, chlapíka, ktorého tvár som nikdy nevidel a ktorého hlas som nikdy nepočul, poznal som iba jeho zatuchnutý, prášok proti moliam pripomínajúci pach. Určite mal – tá parochňa – mierny, unavený hlas bez akejkoľvek vášne, taký slabý ako jeho mliečne prsty. Istotne mal vypúlené oči teľaťa a hrubú, prevísajúcu spodnú peru, ktorá neustále baží po pralinkách. Bola to maska svetáka malého rozmeru a s odvahou kramára, ktorého ruky pôrodnej baby často celý deň nerobili nič iného, než že zhrabovali z pultu sedemnásť fenigov za linajkový zošit.

Nie, už ani slovo o parochni! Naozaj ju nenávidím tak veľmi, že by som mohol ľahko dostať záchvat zúrivosti, pri ktorom by som sa veľmi odhalil. Dosť. Koniec. Nikdy o nej už nebudem hovoriť, nikdy!..

Ale ak niekto, o kom by si rád pomlčal, neustále pred tebou kráča s kolenami podlamujúcimi sa v melodramatickom rytme, tak sa ho nezbavíš. Neustále ťa to dráždi ako svrbenie na chrbte, kam nedosiahneš rukou, naňho myslieť, cítiť a nenávidieť ho.

Myslím, že musím parochňu zabiť. Obávam sa však, že by mi ako mŕtvy vyviedol nejaký hrozný kúsok. S ordinárnym smiechom by si zrazu spomenul, že kedysi býval cirkusovým klaunom a odkotúľal by sa v kaluži vlastnej krvi. Možno trochu v rozpakoch, že nemôže krv zastaviť ako iní ľudia vodu. Strmhlav by poskakoval väzenskou manéžou, dozorcov by možno považoval za tvrdohlavých oslov a dráždil by ich až k šialenstvu, aby potom s predstieraným strachom skočil na múr. Odtiaľ by na nás vyplazil jazyk ako nejakú handru a navždy by zmizol. Je nemysliteľné, čo všetko by sa stalo, ak by sa všetci naraz rozpomenuli, kým vlastne sú. 

Nemyslím si, že je môj hnev voči tomu predo mnou, voči parochni, prázdny a bezdôvodný – och, môžeš sa ocitnúť v situáciách, kedy sa ťa zmocní hnev a ten ťa unesie za tvoje vlastné hranice, že potom sotva nájdeš cestu späť k sebe – tak vie nenávisť človeka spustošiť.

Viem, je ťažké počúvať ma a súcitiť so mnou. Nesmieš však počúvať, ako keby ti niekto predčítal niečo od Gottfrieda Kellera alebo Dickensa. Musíš ísť so mnou, spoločne kráčať v malom kruhu uprostred neúprosných múrov. Nie v myšlienkach vedľa mňa – nie, lež telesne ako ten za mnou. A potom uvidíš, ako rýchlo sa naučíš nenávidieť ma. Lebo až keď sa budeš s nami (teraz vravím „s nami“, pretože toto máme všetci spoločné) potácať v našom strnulom kruhu, potom si od lásky natoľko prázdny, že sa hnev v tebe spení ako šampanské. Necháš ho peniť, len aby si už necítil tú neznesiteľnú prázdnotu. A never, že budeš mať chuť s prázdnym žalúdkom a prázdnym srdcom vykonať zvláštny skutok z lásky k blížnemu!  

A tak sa budeš za mnou šuchtať, zbavený všetkého dobrého a celé mesiace budeš odkázaný na mňa, na môj úzky chrbát, príliš nejasnú šiju a prázdne nohavice, do ktorých podľa pravidiel anatómie patrí trochu viac. Ale najčastejšie sa mi budeš musieť dívať ma nohy. Všetci zadní hľadia na nohy predných, a tí im vnucujú rytmus krokov, ktorý zadní prijímajú, aj keď im je cudzí a nepohodlný. Áno, a vtedy ťa napadne ten hnev ako žiarlivá žena, až spozoruješ, že nedržím krok. Nie, ja nedržím krok. Naozaj existujú ľudia, ktorí nedržia krok – majú viacero druhov chôdze, ktoré sa navzájom nevedia spojiť do jedného rytmu. Ja som jedným z nich. Kvôli tomu ma budeš nenávidieť, tak nezmyselne a opodstatnene ako ja musím nenávidieť parochňu, pretože kráčam za ňou. A až si zrovna privykneš na môj trochu neistý, porazený krok, s úžasom sa zarazíš, že si zrazu kráčam celkom isto a energicky. A sotva vezmeš na vedomie tento môj nový spôsob chôdze, tu sa začnem po pár krokoch roztržite a skleslo vliecť. Nie, nebudeš mať zo mňa radosť a nebudeš ku mne pociťovať priateľstvo. Musíš ma nenávidieť. Všetci zadní nenávidia svojich predných.

Možno by bolo všetko ináč, ak by sa tí prední ohliadli za zadnými, aby sa s nimi dorozumeli. No takto je každý tým zadným – vidí len toho pred sebou a nenávidí ho. Ale toho za sebou popiera – tu sa cíti ako predný. Tak to je v našom kruhu za sivými múrmi – ale tak to je zrejme aj inde, možno všade.

Mal som tú parochňu predsa len zabiť. Raz ma natoľko dopálila, až mi krv začala vrieť. Bolo to vtedy, keď som uskutočnil ten objav. Žiadna veľká vec. Len celkom malý objav.

Zmienil som sa už, že sme každé ráno polhodinu chodili okolo malého kúsku špinavo zeleného trávnika? V strede manéže tohto zvláštneho cirkusu bol ostrovček vyblednutých trávových stebiel, bledých a beztvarých. Ako my v tomto neznesiteľnom latkovom plote. Pátrajúc po niečom živom, pestrom, blúdil moje oči beznádejne a náhodne po pár stebielkach, ktoré, akoby sa cítili pozorované, sa neuvedomele zobrali všetku svoju odvahu a prikývli mi – a tu som medzi nimi objavil nenápadnú žltú škvrnu, miniatúru gejši uprostred veľkej lúky. Natoľko som bol svojím objavom ohromený, že som si pomyslel, že všetci isto museli vidieť, ako moje oči lipnú na to žlté niečo, a tak som sa rýchlo a zaujato zapozeral na dreváky toho predo mnou. Ale tak ako musíš civieť na škvrnu na nose toho, s ktorým sa zhováraš a vyvádzať ho tým z miery – tak moje oči prahli po tej žltej škvrne. Keď som teraz prešiel bližšie popri nej, počínal som si tak nenútene ako to len bolo možné. Rozpoznal som kvet, žltý kvet. Bola to púpava – malá žltá púpava.

Stála asi pol metra vľavo od našej trasy, od kruhu, v ktorom sme každé ráno vzdávali hold čerstvému vzduchu. Bol som doslova vystrašený, predstavoval som si, že jedna z tých modrých už s očami na stopkách nasleduje smer môjho pohľadu. Ale ako veľmi boli naši strážni psi zvyknutí odpovedať zúrivým štekaním na každý individuálny pohyb v latkovom plote, nikto si môjho objavu nevšimol. Malá púpava bola stále mojim vlastníctvom.  

Lenže skutočne som sa z nej mohol tešiť len pár dní. Mala mi patriť úplne. Vždy, keď sa naša prechádzka chýlila ku koncu, musel som sa od nej násilím odtrhnúť a dal by som svoj každodenný prídel chleba (a to je čo už povedať!) za to, aby som ju vlastnil. Túžba mať niečo živé v cele bola vo mne taká veľká, že kvetina, plachá malá púpava mala pre mňa čoskoro cenu ľudskej bytosti, tajnej milenky: Nemohol som viac bez nej žiť - tam hore medzi mŕtvymi múrmi!

A potom prišla tá vec s parochňou. Začal som veľmi prefíkane. Zakaždým, keď som mal prejsť popri môjmu kvetu, vybočil som pokiaľ možno nenápadne o šírku chodidla od dráhy bližšie k trávniku. Všetci máme v sebe dostatok stádového pudu a na tom som staval. Nemýlil som sa. Môj zadný, zadný môjho zadného a jeho zadný – a tak ďalej – všetci sa tupo a poslušne vliekli v mojej stope. Tak sa mi podarilo za štyri dni priblížiť našu dráhu k mojej púpave tak blízko, že som ju mohol dosiahnuť rukou, ak by som sa sklonil. Síce mojím počínaním našlo asi dvadsať bledých stebiel trávy prašnú smrť našimi drevákmi – ale kto by pomýšľal na pár zašliapnutých stebiel, keď chce odtrhnúť kvetinu!

Približoval som sa k splneniu svojho želania. Na skúšku som niekoľkokrát nechal skĺznuť ľavú pančuchu, nahnevane a naivne som sa zohol a opäť ju vytiahol. Nikto na tom nič nevidel. Takže, zajtra teda!

Nesmiete sa mi vysmievať, ak vravím, že na druhý deň som vstúpil na dvor s búšiacim srdcom a vlhkými, vzrušenými rukami. Nádej mať po mesiace trvajúcej samoty a bezcitnosti nečakane v cele milenku bola príliš nepravdepodobná.

Takmer sme skončil náš denný prídel kôl s monotónnym klopaním drevákov – malo sa to stať pri predposlednom kole. A tu prišla na scénu parochňa a síce tým najprefíkanejším a najpodlejším spôsobom.

Práve sme zahli do predposledného kola, modrí dôležito rinčali s veľkými zväzkami kľúčov a ja som sa blížil k miestu činu, z ktorého ma moja kvetina úzkostlivo vyzerala. Hádam nikdy som nebol taký vzrušený ako v tejto chvíli. Ešte dvadsať krokov. Pätnásť krokov, ešte desať, päť...

A tu sa stala tá príšernosť! Parochňa zrazu vyhodila tenké ruky do vzduchu, ako keby začínala tancovať tarantelu, elegantne zodvihla pravú nohu až k pupku a na ľavej nohe urobila otočku dozadu. Nikdy nepochopím, kde vzala odvahu – víťazoslávne na mňa žmurkla, akoby všetko vedela, zagúľala teľacími očami, až sa zablysklo beľmo a potom sa zosypala ako marioneta. Och, teraz už nebolo pochýb: určite bola predtým cirkusovým klaunom, pretože všetko sa otriasalo smiechom!

Ale tu sa modré uniformy rozštekali a smiech sa stratil, akoby nikdy nebol. A jeden pristúpil k tomu ležiacemu a so samozrejmosťou, akoby vravel: prší – práve tak povedal: Je mŕtvy!

Musím sa ešte k niečomu priznať – z úprimnosti k sebe samému. Vo chvíli, keď som sa stretol zoči-voči mužovi, ktorého som nazýval parochňou a ako som cítil, že podliehal, nie mne, nie, ako podlieha smrti – v tejto sekunde moja nenávisť odplynula ako vlna na pláži a nezostalo nič iné, než len pocit prázdnoty. Jedna latka z plotu vypadla – smrť sa o vlások prehnala popri mne – a potom sa rýchlo snažíš byť dobrým. A ešte dodatočne prajem parochni domnelé víťazstvo nado mnou.

Nasledujúci deň som mal pred sebou iného, ktorý ma nechal okamžite zabudnúť na parochňu. Klamne sa tváril ako teológ, ale podľa mňa ho schválne pustili z pekla na dovolenku, aby mi úplne znemožnil odtrhnúť kvetinu.

Vedel bezočivo priťahovať pozornosť. Všetko sa vôkol neho vyškieralo. Dokonca ani svetlomodré psy nemohli potlačiť ľudský úškrnok, čo pôsobilo obzvlášť príšerne. Každým cólom štátny služobník – ale primitívna dôstojnosť tupých tvári profesionálnych vojakov bola skrivené do grimasy. Nechceli sa smiať, preboha, to nie! Ale museli. Poznáš ten blahosklonný pocit, keď si na niekoho naštvaný a obaja máte masku nezmieriteľnosti a zrazu sa stane niečo smiešne, čo vás oboch núti do smiechu – nechcete sa smiať, preboha, to nie! Ale potom sa tvár predsa len roztiahne do šírky a nadobudne onen známy výraz, ktorý sa najtrefnejšie dá nazvať „kyslým úškrnom“. Tak sa teraz vodilo modrým a to bola jediná ľudská emócia, ktorú sme si na nich všimli. Áno, tento teológ, bol to šašo! Bol dosť prefíkaný, aby sa robil bláznom – ale nebol natoľko šialený, aby tým trpela jeho prefíkanosť.

V manéži nás bolo sedemdesiat sedem mužov a vôkol nás štekala svorka dvanástich uniformovaných ozbrojencov. Niektorí z nich vykonávali túto štekavú službu snáď dvadsať alebo viac rokov, pretože ich ústa sa po toľkých rokoch a pri tisícoch pacientov podobali už na papule. Ale táto podobnosť so zvieracou ríšou im neuberalo na ich domýšľavosti. Každý z nich by mohol byť použitý, tak ako bol, ako socha s nápisom: L'Etat c'est moi.*

Teológ (neskôr som sa dozvedel, že v skutočnosti bol zámočníkom a mal nehodu pri práci na kostole – Boh sa oňho postaral!) bol natoľko bláznivý alebo prefíkaný, že úplne rešpektoval ich dôstojnosť. Čo vravím – rešpektoval? Nafúkol dôstojnosť modrých uniforiem ako balón do nepredstaviteľného rozmeru, že o ňom sami nositelia nemali žiadne tušenie. Hoci sa museli smiať jeho hlúposti, celkom tajne sa im bruchá nadúvali pýchou, až sa im kožené remene uťahovali.

Kedykoľvek teológ prešiel popri niektorému zo strážnych psov, ktorí rozkročmo demonštrovali svoju moc a tak často, ako to len šlo, na nás hryzavo vyskakovali – zakaždým vystrúhal naskrz úprimný úklon a povedal takým srdečne zdvorilým a dobre zamýšľaným spôsobom: Požehnaný sviatok, pán strážmajster! - že by sa žiaden Boh na neho nemohol hnevať – oveľa menej tie domýšľavé balóny v uniformách. A pritom svoje úklony vykonával tak skromne, že to vždy vyzeralo, akoby sa vyhýbal zauchu.

A teraz diabol postavil tohto komika – teológa predo mňa a jeho šialenstvo vyžarovalo tak silno a natoľko ma zamestnávalo, že som skoro zabudol na svoju novú malú milenku, moju púpavu. Sotva som jem mohol venovať nežný pohľad, pretože som musel zvádzať šialený boj so svojimi nervami, pri ktorom mi vyrážal studený pot zo všetkých pórov. Zakaždým, keď teológ vystrúhal úklon a ako náhle mu slová „Požehnaný sviatok, pán strážmajster!“ stiekli z jazyka ako kvapka medu – zakaždým som musel napnúť všetky svaly, aby som ho nenapodobnil. Pokušenie bolo také silné, že som niekoľkokrát priateľsky prikývol pamätníkom štátu a až v poslednej chvíli som sa dokázal ovládnuť, aby som sa neuklonil a mlčal.

Denne sme krúžili na dvore asi pol hodiny, denne to bolo dvadsať kôl a dvanásť uniforiem obklopovalo náš kruh. Teológ vystrúhal v každom prípade denne dvesto štyridsať úklonov a po dvestoštyridsaťkrát som musel sústrediť všetku svoju pozornosť, aby som sa nebol zbláznil. Vedel som, že keby som to robil tri dni, dostalo by sa mi lepšieho zaobchádzania – ale na to som nestačil. Vracal som sa do cely úplne vyčerpaný. Celú noc som vo sne prechádzal pozdĺž nekonečnej rady modrých uniforiem, z ktorých všetky vyzerali ako Bismarck – celú noc som milióny týchto bledomodrých Bismarckov s hlbokým úklonom zdravil „Požehnaný sviatok, pán strážmajster!“

Nasledujúci deň som to vedel zariadiť tak, aby rada prešla popri mne a ja som dostal nového predného. Stratil som drevák, zvoľna som ho lovil a potom som sa dovliekol späť do latkového plotu. Bohu vďaka! Opäť sa rozvidnelo. Alebo skôr – zatemnilo. Môj nový predný bol tak nehorázne dlhý, že mojich 1,80 metrov hladko zmizlo v jeho tieni. Takže predsa ešte existovala prozreteľnosť – muselo sa jej len pomôcť drevákom. Jeho neľudsky dlhé končatiny sa nezmyselne hompáľali jedna cez druhú a originálne na tom bolo, že pritom šiel dopredu, hoc určite nemal prehľad o svojich nohách a rukách. Skoro som si ho zamiloval – áno, modlil som sa, aby náhle nepadol mŕtvy ako parochňa alebo aby sa nezbláznil a nezačal robiť zbabelé úklony. Modlil som sa za jeho dlhý život a duševné zdravie. Cítil som sa v jeho tieň tak bezpečne, že moje oči dlhšie než obvykle objímali malú púpavu, bez toho, aby som sa musel obávať, že sa prezradím. Tomuto nebeskému prednému som dokonca odpustil aj jeho odporný huhňavý hlas, och, veľkoryso som mu odmietol poskytnúť všetky druhy prezývok, ako hoboj, chobotnica alebo modlivka. Videl som už len svoju kvetinu – a nechal som toho pred sebou nech je taký dlhý a hlúpy, ako len chce! Tento deň bol ako všetky ostatné. Líši sa iba tým, že väzňovi z cely číslo 432 koncom polhodiny začalo šialene biť srdce a jeho oči nadobudli výraz predstieraného pokoja a zle skrývanej neistoty.

Zahli sme sa do predposledného kola – znova ožili zväzky kľúčov a latkový plot civel do prázdna skromnými slnečnými lúčmi ako spoza večných mreží.

Ale čo to bolo? Jedna latka vôbec necivela! Bola celkom bdelá a od vzrušenia menila svoje tempo krokov každých pár metrov. Nevšimol si to niekto? Nie. A znenazdania sa latka 432 zohla, piplala sa so zhrnutou pančuchou – a medzitým sa bleskovo prihnala ruka na vystrašenú malú kvetinu, odtrhla ju – a sedemdesiatsedem lát v obvyklom lajdáctve opäť klopkalo do posledného kola.

Čo je také zvláštne: blazeovaný, skrúšený mladík z čias gramofónových platní a kozmického výskumu stojí vo väzenskej cele číslo 432 pod zamrežovaným oknom a drží v osamelých rukách malý žltý kvet v úzkom lúči svetla – úplne obyčajnú púpavu. A potom tento človek, zvyknutý na vôňu púdru, parfumu, benzínu, džinu a rúžu, zdvíha púpavu k svojmu hladnému nosu, ktorý už niekoľko mesiacov cítil len drevo prične, prach a úzkostný pot – a tak lačne vsáva do seba dušu toho malého žltého krúžku, že ten človek pozostáva už iba z nosa.

Tu sa v ňom niečo otvorilo a vlialo sa ako svetlo do úzkeho priestoru, niečo, o čom doposiaľ nikdy nevedel: napĺňa ho nevídaná nežnosť, dôvera a vrelosť ku kvetu a zaplňuje ho celého.

Už nezniesol miestnosť, zavrel oči a žasol: Ale veď voniaš po zemi. Po slnku, mori a mede, drahý živý tvor! Cítil jej nepoškvrnený chlad ako hlas svojho otca, ktorému nikdy zvlášť nevenoval veľkú pozornosť a ktorý mu svojou tichosťou bol teraz takou útechou – cítil ju ako bledé rameno temnej ženy.

Opatrne ju niesol ako milenku k svojmu poháru, vložil doň vyčerpanú malú bytosť a potom potreboval niekoľko minút – tak pomaly sa posádzal tvárou v tvár svojej kvetine.

Bol taký slobodný a šťastný, že odložil a zhodil všetko, čo ho ťažilo: uväznenie, osamelosť, hlad po láske, bezradnosť svojich dvadsiatich dvoch rokov, prítomnosť a budúcnosť, svet a kresťanstvo – áno to tiež!

Bol hnedým Balijčanom, „divoch“ z „divokého“ národa, ktorý sa bál a uctieval more, blesk a strom. Uctievajúci, obdivujúci, pojedajúci a nechápajúci kokosový orech, tresku a kolibríka. Taký bol slobodný a nikdy nebol taký pripravený konať dobro, ako keď šepkal kvetu... byť ako ty...

Celú noc objímali jeho šťastné ruky známy plech pohára a v spánku pocítil, ako ho zahadzujú zemou, tmavou, dobrou zemou, ako si na zem zvyká a ako sa sám stáva ňou – a ako z neho vyrastajú kvety: sasanky, orlíčky a púpavy – maličké, nenápadné slnká.

*Štát som ja.

Slovo púpava má v nemeckom jazyku viacero variánt, čo sa týka v poviedke použitého slova Hundeblume, tak prefix Hunde- má v spojení s podstatnými menami dva významy: niečo, čo je považované za zlé, biedne, „psie“ a niečo, čo vyjadruje mimoriadne vysoký stupeň niečoho. Z hľadiska etymológie označuje slovo Hundeblume podradnosť púpavy voči „skutočným“ kvetom a taktiež je to ľudové označenie rôznych kvitnúcich rastlín. Vychádzajúc z týchto poznatkov by doslovný preklad mohol znieť „psia kvetina“, čo dodáva slovu konotáciu, ktorú slovenský ekvivalent neponúka.

Preklad: ©2018 ~Matúš T.