Jasný a chladný deň neskorej jesene, kráčam rovnomerným poklusom po hradskej. Žiara nízkeho slnka a lesk prázdnych polí, mlčanlivé jesenné očakávanie niečoho. Ale v diaľke za mnou sa už ozýva rachot kolies. Načúvam – rachot je tlmený, rýchly, je to hrkot bričky. Otáčam sa – niekto ma doháňa. Ten niekto je stále bližšie a bližšie – už jasne vidím jeho koňa uháňajúceho s vetrom opreteky, potom jeho samotného, ako vykúka za koňom a švihá ho buď bičom alebo opratami... Čo sa deje? Už je tu, už ma dostihuje – skrz hrmot kolies počuť mocný konský dych a smelý krik: „Milosťpán, uhni z cesty!“ Od strachu a nechápavo som uhol z cesty – a hneď sa pri mňa mihne najprv nádherná hnedá kobyla, jej oko, nozdra, nové opraty vo farbe pečatného vosku, nový lesklý postroj, pod chvostom na stehnách spenená a potom samotný jazdec – mužík, krásavec s čiernou bradou, úplne bláznivý od rýchlej jazdy a akejsi absurdnej, ku všetkému odhodlanej zbesilosti. Ako uháňal popri mne, rozzúrene na mňa vrhol zlostný pohľad, prekvapí ma sviežou červeňou úst a smolne čiernou, krásne mladistvou bradou, novou čiapkou so štítkom, žltou hodvábnou košeľou pod rozopnutým čiernym kabátom – poznávam ho: bohatý, gazdovlivý mlynár od Livenu – a ako vietor letí ďalej. Ženie sa asi ešte verstu a zrazu zoskočí z bričky. To už ho doháňam zas ja a ako sa blížim, vidím, že kôň stojí na ceste a nadúva bokmi od ťažkého dýchania, voskové opraty visia cez oje a jazdec leží vedľa na zemi, tvárou dole medzi rozhodenými šosmi kabáta.

„Milosťpane!“ divo kričí do zeme. „Milosťpane!“

A zúfalo máva rukami.

„Och, smutno mi je!“ Och, žeriavy odleteli, milosťpane!“

Trasie hlavou a zadúša sa opitými slzami.

1930

Preklad: ©2018 ~Matúš T.