Karl Albrecht Heise

(Karl Alberti)

 

Japonské rozprávky

 

Yuki-onna*

 

Žili raz dvaja drevorubači: jeden sa volal Nishikaze a bol to už starý muž, pokým ten druhý, menom Teramichi, bol ešte mládencom. Obaja bývali v tej samej dedine a každý deň šli spolu do lesa rúbať drevo. Aby sa dostali do lesa, museli prekonať veľkú rieku, po ktorej premával prievoz. Keď jedného neskorého dňa dokončili svoju prácu, prekvapila ich strašná snehová búrka; náhlili sa k prievozu, ale na svoje veľké zdesenie uzreli, že sa prievozník práve previezol a tak sa ocitol na druhom brehu rozbúrenej rieky, z ktorého sa kvôli vyčíňajúcej búrke nemohol vrátiť. Pretože tí dvaja nemohli prečkať víchricu vonku, rozhodli sa zájsť do neďaleko ležiaceho príbytku prievozníka a tam počkať na jeho návrat. Ako povedali, tak aj spravili! Keď prišli do domu a potom, čo zabezpečili dvere a okná, vrhli sa k zemi a načúvali hukotu búrky. Starší drevorubač premožený únavou z dennej záťaže a práce, čoskoro upadol do hlbokého spánku; ale mladší nemohol zažmúriť oka, pretože sa celý dom otriasala v základoch a to kvílenie, hukot, šum a praskanie mu naháňali strach.

Zrazu sa ozvala hrozná rana, akoby búrka chcela rozdrviť dom, rozleteli sa dvere a do vnútra sa predral ľadový vietor s obrovským snehovým mrakom. Zdesene hľadel Teramichi na mrak, pretože ten sa chumelil, až kým nenabudol ľudský vzhľad, vzhľad ženy v bielom rúchu, ktorá sa obrátila k miestu, kde spal Nishikaze; tam sa sklonila k spáčovi a z jej úst unikala biela hmla, ktorá zahalila mužovu tvár, potom vstala a pristúpila k Teramichimu, ktorý nebol v stave pohnúť údom, oči mal od strachu naširoko roztvorené. Keď prišla tesne k nemu, naklonila sa k jeho tvári a chvíľu v pokoji naň hľadela; potom tíško riekla, jej hlas bol ako vánok a jej tvár niesla priateľské črty: „Tvojho priateľa som usmrtila, ako všetko, čo sa mi postaví do cesty. Aj ty si mal zdielať jeho osud, ale ešte nie si mužom a teda si zatiaľ nežil. Preto buď ušetrený! Ale toto ušetrenie potrvá len tak dlho, kým budeš mlčať. Povieš čo i len jedno slovo skrz svoje pery, o tom, čo si tu zažil, či už otcovi, matke, žene, dieťaťu, ba hocikomu, nikto, počuješ, nikto sa nesmie dozvedieť, čo sa tu odohralo, inak si ťa nájdem, nech si hockde! Pamätaj!

Po týchto slovách sa pomaly vznášala a zmizla za dverami.

Teraz opadlo kúzlo z mladého muža, vyskočil, náhlil sa k dverám a pevne ich zatvoril. Potom sa obrátil na svojho priateľa a zvolal naňho; no ten sa nepohol, bol tuhý, mŕtvy, na jeho tvári sa zračil šťastný úsmev. Búrka konečne ustala a nastal nový deň, prievozník, ktorý sa vrátil, našiel oboch mužov v svojom domci a považoval ich za mŕtvych, za zamrznutých; no keď ich zodvihol, vylúdil Teramichi hlboký povzdych, otvoril oči a čoskoro prišiel k sebe, pokým Nishikaze bol mŕtvy a pochovaný.

Mladý muž sa vrátil k svojmu remeslu a dennodenne kráčal do lesa, nikomu neprezradil svoje dobrodružstvo, ktoré zažil so snežnou ženou, pretože tou bola, ako sa s istotou domnieval. A tak uplynuli dva roky.

Keď sa jedného večera po celodennej práci opäť vracal domov, postretol mladé pekné dievča, ktoré sa mu tak zapáčilo, že sa s ňou dal do reči. Dievča mu povedalo, že je sirotou a putuje k vzdialeným príbuzným, kde dúfa, že ho prijmú.

Keď bola dvojica blízko dediny, v ktorej Teramichi žil, riekol dievčine:

„Už je večer, zima a cesty sú nebezpečné; poď so mnou do mojej biednej chyži a podieľaj sa na skromnom jedle, čo pripravila moja mama! Potom si odpočinieš a ak budeš chcieť, môžeš skoro ráno pokračovať vo svojej ceste!“

Dievča, ktoré sa volalo Yuki, prijalo túto ponuku a nasledovalo mladého muža do jeho domu, kde mu jeho matka pripravila priateľské prijatie. Keď si odpočinulo a na druhé ráno sa chcelo vydať na cestu, požiadalo ho Teramichiho matka, aby ešte niekoľko dní zostalo a ak vo svete nikoho nemá, kto by ho očakával, nech pobudne tak dlho koľko len chce a bude jej naporúdzi, pretože už sama je stará a už dlho si priala pomocnú ruku v dome. A vzhľadom k tomu, že aj Teramichi zahorel láskou k dievčaťu, pridal sa aj on k prosbám matky, a tak pristalo a ostalo v dome.

A ako to už neraz býva, že keď je muž oddaný dievčaťu čistou láskou, tak aj ono ju nakoniec pocíti, ani tuná to nebolo inak. Netrvalo dlho a obaja si svoju lásku vyznali a z Teramichiho a Yuki sa stal pár.

Yuki bola vždy dobrou ženou a ctila si svoju svokru dcérskou láskou, až kým neumrela; potom sa venovala už iba svojmu mužovi a deťom, z ktorých manželovi v priebehu rokov podarovala desať. Deti kvitli, prospievali a dospievali; žiadna choroba, žiadne nešťastie nenarušilo pokoj a šťastie tohto manželstva, ktoré všetci chválili ako najlepšie v celej krajine.

Za zvláštny zázrak sa považovalo, že Yuki vyzerá stále mlado, vždy bola v rozkvete krásy a v plnej sile a nebolo na nej badať žiadne stopy starnutia. Tak plynuli roky, až počas jedného zimného večera, keď  spolu sedeli pri dôvernom rozhovore, opäť vypukla hrozná snehová búrka. Muž sa zachvel, keď si spomenul na svoj zážitok v dome prievozníka a zamyslene sa zahľadel na svoju ženu, ktorá sa mu zdala krajšou než kedykoľvek predtým a znezrady veril, že v jej tvári vidí podobnosť s tou snežnou ženou, ktorá mu vtedy pred niekoľkými rokmi darovala život. Táto podobnosť bola stále viac zrejmá, až nedokázal zadržať výkrik: „Nie, ty si krajšia!“

Yuki spozornela a opýtala sa, čo majú tieto slová znamenať; bez váhania jej v polosne rozpovedal svoje dobrodružstvo, ktoré zažil so snežnou ženou a svoje rozprávanie zakončil slovami: „Bola pekná, no nadprirodzene pekná; ale ty si ľudská, prirodzene krásna!“

Vtom sa Yuki zodvihla a muž vystrašene hľadel, ako sa zväčšovala ako sa jej tvár rozjasnila ako sa jej šat premenil na žiarivo biely, až konečne pred ním stála, ako vtedy snežná žena. Vrhol sa na zem, rozpriahol ruky a volal: „Áno, predsa si to ty, odpusť, odpusť!“

Ona však iba pokrútila hlavou a osopila sa naň:

„Áno, som to ja! Nemohol si držať jazyk za zubami, potom čo si tak dlho mlčal? Teraz by som ťa mohla usmrtiť; ľadový dych z mojich úst by zmrazil tvoje údy, to by bol spravodlivý trest zato, že si zničil nielen svoje, ale aj moje šťastie! Vedz!“ – tu nadobudol jej hlas mierny tón – „že keď som vtedy uvidela v onej chalupe tak pohľadného mládenca v rozkvete, tak bezbranného predo mnou sedieť, vtedy som ťa ľutovala, ale nie len to; pocítila som v sebe túžbu, tiež raz okúsiť ľudské šťastie, namiesto jeho neustáleho ničenie. Áno, milovala som ťa a priblížila som sa k tebe v ľudskej podobe, po tvojom boku som sa roky tešila neskalnému šťastiu. A teraz si ho sám zničil a ja sa musím vrátiť do mojej ľadovej ríši, a ty? – Pomysliac na šťastie, ktoré som zažila a na úbohé, tam odpočívajúce deti, ktoré popri matke nechcem obrať i otca. Preto budeš žiť; buď deťom dobrým otcom a snaž sa tým odčiniť tvoju dnešnú krivdu!“

Po týchto slovách mu vtisla na čelo bozk, ktorý bol hoc ľadový, ale pálil ako oheň; dvere sa rozleteli, vírivá snehová prehánka sa prehnala domom a uniesla Yuki-onnanu, zanechajúc osamelého muža.

Od tohto dňa bol, inak vždy tak veselý a dobrosrdečný Teramichi, vážny a žiadne veselé slovo viac už neprešlo jeho perami; žil len pre svoje deti, vychoval z nich zdatných, dobrých ľudí a keď po mnohých rokoch opäť vyčíňala snehová búrka, vzala dušu muža a zaviedla ju k jej Yuki-onnane.

Keď ho však v nasledujúce ráno našli mŕtveho, ľudia vraveli, že zamrzol.
__________________________________________________________________________________________________________________________________

 

*Yuki – sneh, onna – žena; Yuki-onna – snežná žena

 

 

Biela líška

 

Pred mnohými rokmi poľoval v shimodskom* lese kniežací syn. Mal to šťastie, že chytil snehobielu líšku. Chcel zviera zabiť, ale Yasuna, syn chrámového dozorcu, ktorý sa taktiež účastnil na love, ho prosil aby mu ho daroval, pretože vedel, že takéto líšky s bielym kožuchom oplývajú čarovnou mocou, dožívajú sa tisícky rokov a môžu na seba vziať akúkoľvek podobu. Avšak kniežací syn si chcel krásnu kožušinu zvieraťa nechať pre seba, odmietol Yasunovu prosbu a prikázal svojim ľuďom líšku zabiť. Ale Yasuna sa jej zmocnil násilím, pričom bojoval s poľovníkmi a hoc krvácal z mnohých rán, podarilo sa mu so zvieraťom utiecť. Potom, čo chvíľu bežal, vyčerpaný sa zrútil na zem, líšku musel pustiť, a tá rýchlo zmizla v lese. Napodiv zrazu k nemu prichádzala jeho snúbenica Kuzunoha, ktorá, keď uzrela jeho rany, hneď mu ich ošetrila a potom ho sprevádzala domov.

Yasuna bol prekvapený, keď uvidel svoju snúbenicu, o ktorej sa domnieval, že je u svojich rodičov, ktorí bývali v provincii Kumamoto*, ďaleko vzdialenej od Shimody, a preto sa spýtal, ako je možné, že je teraz tu a našla ho v lese.

Kuzunoha ale odpovedala: „Teraz sa ma nepýtaj, ešte nenadišla tá pravá chvíľa, aby som ti to prezradila. Ak nadíde, potom sa všetko dozvieš!“

Stým sa Yasuna upokojil, ktorý bol beztak šťastný, že má pri sebe svoju nevestu. Dlho neváhal, a po niekoľkých dňoch slávili svadbu. Neveľa rokov žili šťastne a spokojne a roztomilý chlapec, ktorým ho obdarovala Kuzunoha, znásobil ich šťastie. Chlapca pomenovali Dokyo*.

Jedného dňa bol Yasuna v lese a vrátil sa až neskoro večer. Keď prišiel pred svoj dom, bol nemálo prekvapený, že vidí pred dverami stáť svojich svokrovcov so ženou, ktorí sa živo zhovárali; pristúpil bližšie, pozdravil a opýtal sa, prečo nejdú dovnútra, ale stoja predo dvermi.

Ale jeho svokor sa naňho osopil, čo to má znamenať, že sa celé roky nestaral o svoju nevestu a teraz žije s nejakou inou ženskou.

Yasuna nevedel, čo má nato odpovedať a bol ešte väčšmi prekvapený, keď mu jeho nevesta robila tie samé výčitky. Bez ďalších rečí otvoril dvere domu a pozval všetkých dovnútra. „Môžeme sa ďalej vnútri zhovárať o tom, čo majú vaše výčitky znamenať; tu na ulici nie je nato vhodné miesto!“ povedal a chcel ísť vpred, ale strhol sa, pretože v izbe sedela jeho žena a šila! – Ale aj vonku stála jeho žena; ktorá však mienila, že ešte nie je jeho ženou, ale len snúbenicou! Ktorá bola tá pravá a ktorá tá falošná Kuzunoha? – Veľmi potichu zatvoril dvere, ustúpil a riekol svokrovcom: „Počkajte tu chvíľu, hneď sa vrátim!“

Nato vstúpil do domu, pozdravil ženu a povedal: „Prišli tvoji rodičia, zberaj sa ich privítať, ako sa patrí! O hodinu sa sem znovu vrátime!“

Potom čo žena prisľúbila, všetko čo najlepšie pripraviť, šiel Yasuna naspäť k svokrovcom a poprosil ich, aby sa s ním prešli a o hodinu ich zavedie do svoju domu.

Cestou mu svokrovci povedali, že dievča pri nich je skutočne ich dcéra Kuzunoha, jeho nevesta a jej zúfalstvo nad tým, že Yasuna už dlhú dobu nedal o sebe vedieť, ich primälo podstúpiť s ňou tú dlhú cestu. A teraz, keď prišli, museli k svojej veľkej ľútosti uvidieť, že v dome je už iná žena!

Yasuna im rozpovedal o svojom dobrodružstve a šťastnom manželstve.

Počas rozhovoru uplynula hodina ako nič, všetci sa vrátili a vstúpili do domu; no nebola tam žiadna žena, len dieťa ležalo na svojom lôžku a plakalo, avšak s jasotom uvítalo Kuzunohu, ktorá chlapca vzala na ruky a žartovala s ním. Potom jej chlapec rozpovedal zvláštny sen, ktorý sa mu prisnil a opýtal sa, čo znamená. Riekol ku Kuzunohe: „Predtým, keď som spal si mi riekla, že nie si človekom, ale začarovaná líška. Otec ti raz zachránil život a preto si na seba vzala ľudskú podobu a zjavila si sa mu ako jeho nevesta, aby si mu poďakovala. No teraz prišla skutočná nevesta a tak si musela odísť. Vraj to mám povedať otcovi a zostať poslušným a dobrým. Hlúpy sen, nie je tak!“

Všetci na seba prekvapene pozreli, teraz bola hádanka vyriešená. Skutočná Kuzunoha ostala v dome ako právoplatná Yasunuová manželka a vychovala malého Dokyoha na zdatného, múdreho a odvážneho človeka.

O bielej líške nikto nikdy viac nepočul.

__________________________________________________________________________________________________________________________________

 

*Shimoda – mesto na polostrove Izu, blízko Yokohami

*Provincia Kumamoto – mesto a provincia na juhu Japonska v blízkosti Nagasaki

*Dokyo - odvaha

 

 

Urashima Taro*

 

Pred mnohými, mnohými rokmi žil v jednej rybárskej dedine, blízko dnešnej Yokohami, mladý rybár menom Urashima Taro. Keď sa jedného večera vracal z rybolovu veľmi spokojný a veselý, pretože sa mu vydaril úlovok, uvidel na brehu húf chlapcov, ktorí chytili malú korytnačku a špagátom jej obmotali jednu z predných nôh, za ktorý ju potom točili a trápili*. Urashima mal zvieratá rád a protivilo sa mu akékoľvek týranie týchto bezbranných tvorov, a aj teraz pocítil ľútosť s úbohým zvieraťom a tak sa vyrútil na deti.

Urashima dodal svojmu hlasu rázny tón a karhal deti. „Aká zlomyseľnosť,“ rozhorčene vykríkol, „toto nevinné a bezmocné zviera takto týrať! A či neviete, že boh na nebi takéto zlé deti, ktoré trýznia úbohé zvieratá, trestá? Nože ukážte, komu patrí táto korytnačka?“

„Nepatrí nikomu!“ odvetil najstarší chlapec a ešte nehanebne dodal: „Môžeme robiť, čo sa nám zachce;  a ak budeme mať potešenie z jej zabitia, tak je to naša slobodná vôľa a nikomu do toho nič!“

Urashima pochopil, že dohováraním neuspeje u týchto neposlušných lapajov, pretože na také tvrdé srdcia nemajú slová žiaden vplyv; preto zmenil svoj prístup a s čo najmiernejším hlasom riekol: „No, dobre, len sa nehnevajte, nebolo to tak zle mienené; ale táto najmilšie korytnačka sa mi páči a rád by som ju vlastnil. Pristúpite na obchod? Čo keby ste mi to zviera predali? Za peniaze si môžete niečo kúpiť a spraviť si väčšiu radosť, než  krútiť v kruhu toto zviera!“

Deti s potešením rýchlo pristúpili na výmenu a prenechali Urashimovi za niekoľko strieborných mincí korytnačku.

Urashima ju vzal do ruky, šiel až k vode a pustil zviera do mora, pričom riekol:

„Úbohé zviera, nekúpil som ťa preto, aby som ťa obral o slobodu, ale aby som ti ju vrátil; teraz plávaj a v budúcnosti buď opatrnejšie, aby si znovu nepadlo do rúk zlých chlapcov!“ Ešte chvíľku postál a so spokojným úsmevom hľadel za korytnačkou, ktorá sa rýchlo strácala v mori; potom vzal svoje rybárske náradie a ulovené ryby a veselo sa pobral do svojej chyže.

V nasledujúce ráno šiel ako zvyčajne po svojom remesle. Keď bol s loďkou na mori a rozhodil siete, zrazu začul volať jemný hlások:

„Urashima sama!*“

Prekvapene sa rozhliadol, no nemohol objaviť, odkiaľ zvuk znie a kto volá jeho meno. Vtom sa opäť ozvalo:

„Urashima sama!“

Teraz si uvedomil, že hlas prichádza z vody, naklonil sa cez okraj lodi a uzrel malú korytnačku, ktorú deň predtým oslobodil z rúk chlapcov. Spočiatku sa bál; no zozbieral všetku odvahu a spýtal sa: „Bola si to ty, čo ma volala?“

„Áno!“ odvetilo zviera. „Prišla som, aby som vám vyslovila vďačnosť, za váš včerajší šľachetný skutok. A pretože ste mi daroval slobodu, chcem vám ukázať niečo naozaj krásne! Ak chcete, tak ma nasledujte!“

Urashima si pomyslel: Čo to len môže byť, čo by mi mohlo toto nenápadné zviera ukázať? Asi nič zvláštne. Ale to nevadí, chce mi preukázať vďačnosť, a tak mu nebudem kaziť radosť. Potom čo chvíľu takto rozvažoval, prezieravo sa opýtal:

„A nepotrvá to príliš dlho? Rád ťa budem nasledovať, ale nemám veľa času nazvyš. Kam ma to chceš zaviesť?“

„Vôbec nie ďaleko odtiaľto. Mám v úmysle zaviesť vás len do paláca našej morskej kráľovnej Otohime a tam vám ukázať  zázračné veci!“

„To je nemožné,“ odvetil Urashima, „neviem tak rýchlo plávať a tak dobre sa potápať ako vy a čo je najpodstatnejšie, neviem dýchať pod hladinou a preto ťa nemôžem nasledovať na dno mora!“

„S tým si nelámte hlavu, Urashima,“ riekla korytnačka, „nastúpte na môj chrbát a ostatné, však sám uvidíte!“

„Ale moja loď...“ mienil Urashima ustarostene.

„Tú tu znova nájdete, keď vás naspäť privediem!“ prerušilo ho zviera.

„Ale ty si taká malá, nemôžeš ma uniesť!“ zvolal ešte stále ustarostený Urashima.

A hľa, vo vode to zabublalo a korytnačka sa roztiahla čo do šírky i dĺžky a udivene hľadel Urashima, ako sa stále väčšmi zväčšovala, až bola rovnako veľká ako loď, potom sa s úsmevom opýtala:

„Tak čo? Som ešte prislabá na teba?“ Vtedy sa rozplynuli všetky Urashimove obavy, náhlivo vystúpil z lode, potom čo ju pre istotu ukotvil a zaujal miesto na chrbte zvieraťa.

„Pevne sa drž a neboj sa!“ Po chvíli korytnačka zvolala: „Teraz pevne zatvor oči a neotvor ich prv, než ti poviem. A na okamih zadrž aj dych, nepotrvá to dlho!“

Urashima spravil, ako mu bolo povedané a potom pocítil, že sa zviera ponorilo do vody; voda okolo jeho uší bublala a hučala; bojazlivo sa chytil oboma rukami panciera svojho zvláštneho koňa;  ale pamätajúc na napomenutie mal oči zatvorené a zadržal dych.

Už veril, že je sním koniec; vtom sa ozvalo zvolanie: „Teraz!“

Otvoril oči a uvidel, že sa nachádza na samom dne mora, ktorého jemný piesok pozostával z perál. V diaľke uzrel trblietať sa obrovskú stavbu v oslepujúcom lesku, ku ktorej korytnačke so svojim jazdcom plávala. Konečne prišli a ocitli sa pred obrovskou bránou z čistého zlata, vykladanou drahokamami. Dvaja veľkí strašidelní morskí draci ležali pred bránou a hrozivo gúľali zlostnými očami na Urashimu, až sa ten úplne preľakol. No keď draci zbadali korytnačku, upustili od svojich výhražných pohľadov a pokúsili sa vystrúhať priateľské tváre.

„Teraz zostúp a počkaj tu!“ povedala korytnačka a potom čo Urushima zostúpil a posadil sa na zem, prešla cez bránu.

Urashima sa vôkol rozhliadol a veľmi sa čudoval, že aj keď sa nachádzal na dne more a obklopuje ho morská voda, bol úplne suchý a mohol pokojne dýchať, áno vzduch mu dokonca pripadal omnoho čistejší a výraznejší, než ten hore na zemi.

Netrvalo dlho a korytnačka sa vrátila späť; nasledovalo ju veľké množstvo rýb všakovakých veľkostí, foriem a farieb, aké oceán ukrýva; no všetky mali na sebe veľmi svetlú tkaninu modrej farby ako odev a strieborné manžety. Obkolesili Urashimu, ktorý sa zodvihol a úctivo ho pozdravili sklonením hlavy.

Potom sa blížili dve veľké ryby, tiež v modrom šate, ale so zlatými manžetami, a priniesli ten samý odev a bez slova vyzliekli Urashimovi rybárske oblečenie a odeli ho do prineseného modrého rúcha.

Urashima sa nebránil; povedal si, no, teraz som už tu a sám nemôžem odísť. Zle sa mi určite nepovedie; pretože, keď ma obliekajú do čestného rúcha, hádam ma neprehltnú.

Potom čo mu i na nohy navliekli zamatové papuče, prišila prenádherná slúžka, vzala ho za ruku a previedla ho cez bránu, pokým ho ryby ako čestný sprievod v úctivej vzdialenosti a v najkrajšom poriadku nasledovali.

Keď prešli bránou, odkrylo sa pred nimi mramorové schodisko so siedmimi schodmi, končiace pred bránou z lesknúceho sa mahagónového dreva, posiatou početnými jagavými smaragdami. Keď k nej prišli, slúžka otvorila bránu a nechala Urashimu vstúpiť, a ten sa ocitol v obrovskej sále, ktorej neopísateľná nádhera takmer oslepila jeho oči. Dvadsať stĺpov s číreho krištáľu nieslo koralový strop sály, z ktorého viselo obrovské množstvo drahocenných lámp, kde horeli vonné oleje. Všetky steny boli z mramoru a boli vyzdobené rôznorodými drahokamami a rubínmi. V strede sály stál diamantový trón, na ktorom sedela Otohime, morská kráľovná, krásna ako ranné zore, ktoré zapudzujú bledé nočné hviezdy. Trón obkolesovalo nekonečné množstvo hodnostárov a palácových úradníkov, všetci odetí v drahocennom šate. Všetka tá nádhera bola pre mladého rybára, neprivyknutého na toľkú krásu a zázraky, tak oslepujúca, že váhajúc a napoly bezmocný, pomaly predkladal jednu nohu pred druhú a tak sa približoval k trónu, kde chcel úctivo a pokorne padnúť k zemi. Ale kráľovná, ktorá pozorovala jeho prekvapenie a váhanie, so zhovievavým, priateľským úsmevom, rýchlo vstala, vzala Urashimu za ruku a tak zabránila jeho padnutiu. S hlasom sladkým a čistým ako zvuk strieborného zvonu, riekla:

„Buď vítaný. Počula som, že si včera nezištne zachránil život jednej z mojich najmilších služobníčok. Preto bolo mojim najúprimnejším želaním, ti tento ušľachtilý skutok odplatiť a preukázať ti moju vďačnosť. Preto som ťa pozvala k sebe a tešila som sa, že si bol taký odvážny a nebral si ohľad ne nebezpečenstvo, podstúpiť cestu sem dole. Kto je nebojácny, je spravidla aj verný!“ Mladý rybár nevedel ani ako sa to stalo a bol tak rozpačitý a nesmelý, že nemohol vyriecť ani slova; urobil len nemú mravnú poklonu.

Na kráľovnino kývnutie mu priniesli hodvábne vankúše, na ktoré sa musel usadiť, potom postavili pred neho slonovinový stolík, kde na červenom lakovanom podnose boli prestreté chutné pokrmy rôznych druhov, ktoré mu boli neznáme. Nenechal sa už dlhšie pobádať, lež odvážne sa pustil do jedál a nápojov. Bolo to preňho v pravom slova zmysle božská hostina; v celom svojom živote ešte nikdy nevidel také veci, tobôž niekedy ochutnal.

Keď dojedol, vyzvala ho kráľovná, aby si obzrel palác; viedla ho zo sály do sály, z komnaty do komnaty cez všetky miestnosti, ktoré boli zariadené márnotratným prepychom a každá vykazovala čo najmožnejšie pohodlie.

Najzázračnejšia však bola záhrada, so štyrmi veľkými záhonmi, ktoré zodpovedali štyrom ročným obdobiam.

V jarnom záhone rástlo nespočetné množstvo slivkových a čerešňových stromov, ktoré boli nahusto posiate kvetmi a stáli na šťavnatej, tmavo zelenej tráve. Na konároch sedeli početné sláviky, ktoré melodicky štebotali svoje ľúbezné romance a nekonečné množstvo škovránkov malo svoje hniezda v tom mori kvetov.

Na juhu sa rozprestieral záhon leta. Tu sa nachádzali hrušky a jablone, ktorých konáre sa pod ťarchou nádherných plodov skláňali až k zemi. Cvrčky a cikády napĺňali vzduch svojim jednotvárnym a uspávajúcim cvrlikaním. Veľké teplo, panujúce v tejto časti, bolo zmiernené jemným, chladným vánkom.

Tretí záhon, jeseň, v západnej časti, bol úplne pokrytý zvädnutým lístím a kvetmi chryzantém, pokým štvrtý záhon rozprestierajúci sa v severnej časti, zima, bol prikrytý hustou snehovou prikrývkou a ľadovými kryhami a ohraničoval ho zamrznutý priekop. Tak strávil Urashima sedem dlhých dní v paláci morskej kráľovnej a vôbec sa neunavil stálym žasnutím nad všetkými tými zázrakmi a skvostami, ktoré mu dennodenne ukazovali a uchvátený pôvabnou krásou Otohimy úplne zabudol na svoju domovinu, otca, ženu a deti. Ale jedného dňa, keď sa opäť nečinne ponevieral, si predsa na nich spomenul a prepadla ho hlboká túžba po domove. Ťažko si povzdychol a riekol:

„Čo si asi myslí otec o mojej dlhej neprítomnosti, aká nepokojná musí byť moja žena a deti, určite čakajú na môj návrat! Možno si dokonca myslia, že som zomrel, pohltený morskými vlnami, odpočívajúc na dne oceána!“

Bez dlhého premýšľania sa náhlil ku kráľovnej a prosil, aby ho opäť zaviedli k jeho rodine, keďže je už sedem dní z domu a určite sa oňho strachujú.

Kráľovná sa márne snažila Urashimu odradiť od myšlienky na návrat domov, no keď videla, že všetky jej slová sú zbytočné, vzala ho do svojej komnaty a odovzdala mu malú, pevne zviazanú lakovanú skrinku so slovami: „Nie je v mojej sile držať ťa tu proti tvojej vôli, aj keď viem, že návrat do tvojej vlasti ti neprinesie nič iné, lež utrpenie. Vezmi si ako pripomienku na mňa túto skrinku, bude ti naporúdzi a ak pocítiš túžbu vrátiť sa, umožní ti návrat ku mne. Avšak túto vlastnosť si uchová len tak dlho, kým ostane neotvorená. Takže vezmi na vedomie! Nenechaj sa nikdy zlákať ľahkomyseľnou zvedavosťou alebo hocakými okolnosťami, niekedy šnúrku, ktorá drží skrinku uzatvorenú, uvoľniť a nadvihnúť veko; bola by to tvoja smrť a nikdy viac by si nenašiel cestu ku mne. Ak sa budeš chcieť ku mne vrátiť, tak vezmi uzatvorenú skrinku, choď na pobrežie a zavolaj moje meno, ja ti pošlem jednu z mojich služobníčok, ktorá ťa sem zavedie. Maj na pamäti moje slová a ponechaj skrinku zatvorenú, je v nej tvoj život. A teraz buď zbohom!“

Pobozkala ho na čelo a odprevadila ho až k bráne. Tu už stála pripravená korytnačka, na ktorú Urashima nasadol. Za krátko sa ocitli na pobreží, kde ho zanechala. So skrinkou pod pazuchou sa chcel rýchlo pobrať do dediny, ale opätovne na svojej ceste postál; pretože  všetko sa mu zdalo trochu iné, či už pobrežie, cesta, stromy alebo polia. Viackrát si pomyslel, že ho korytnačka vysadila na nesprávnom miesta, ale predsa mu bolo to či ono povedomé, až sa nakoniec upokojil myšlienkou, že sedemdňový pobyt na dne mora ovplyvnil jeho zrak, jeho schopnosť vnímať.

Ale keď konečne prišiel do dediny, boli všetky domy a chatrče zmenené, na trhu rástli stromy, ktoré nikde predtým nevidel; obyvatelia mu boli neznámi a ako úzkostlivo sa pozrel do každej tváre, nemohol medzi nimi nájsť žiadnu známu, aj deti sa mu zdali cudzie, ktoré tiež naňho prekvapene hľadeli a potom za ním bežali. Bol úplne zmetený a už vôbec nevedel, čo si má myslieť alebo čomu veriť; avšak udržovala ho nádej, že sa mu od svojich dostane vysvetlenia o tej zvláštnej premene domova za jeho, iba sedemdňovej neprítomnosti. Ale čím bližšie bol u svojho domu, tým bol nesmelší a veľký strach naplnil jeho myseľ. Čo si bude musieť vypočuť?

Ale! Ó bolesť! – Keď prišiel na miesto, kde stávala jeho chatrč, viac tam už nebola. Miesto jeho rodiska bola ľudoprázdna, pustá, burinou zarastená hromada sutín. Žiadna stopa po otcovi, žene, deťoch, nič z toho, čo mu bolo milé a drahé nebolo vidieť. Bolestiplný klesol s plačom na zem, zatiaľ čo ho obďaleč obkolesili ľudia a deti. Vtom z davu vystúpil zohnutý starec a priblížil sa k Urashimovi s otázkou:

„Kto ste cudzinec a koho tu hľadáte? Čo napĺňa vašu dušu smútkom a bolesťou?“

„Starký,“ odvetil Urashima s tichým, od bolesti chvejúcim sa hlasom, „pred siedmimi dňami som opustil svoj dom, ktorý stál na tomto mieste a keď som sa vrátil, našiel som iba túto hromadu sutín, vidím cudzích ľudí, cudzie tváre a ani vás nepoznám, ešte nikdy som vás v tejto dedine nevidel, povedzte, čo sa to za tých sedem dní stalo? Kde je môj otec, moja žena, moje deti, ktorých som tu zanechal? Oh, prosím, vyriešte túto záhadu, strhnite mi beľmo z očí, aby som mohol vidieť!“ – „Nerozumiem vám, mladý muž!“ odpovedal starec, „toto miesto je v troskách, tak dlho ako si spomínam. Nepoznám vás, kto ste? Ako sa voláte?“

„Som Urashima Taro, rybár!“ zvolal Urashima.

„Urashima Taro?!“ vykríkol starec s úžasom a od úľaku ustúpil o niekoľko krokov. „Ste strašidlo? Tieň? Nemôžete byť Urashima Taro! Traduje sa tu povesť a pamätám sa na ňu zo svojej mladosti, keď sa často rozprávala počas temných večerov, tento mladý rybár šiel pred 700 rokmi jedného rána na more a viac sa nevrátil. Hroby jeho príbuzných možno ešte dnes vidieť na cintoríne, avšak rozpadnuté, zvetrané!“

Urashima zbledol, „sedemsto rokov?“ zúfalo vykríkol  a zalomil rukami. Teraz mu bolo všetko zrejmé. Hneď všetko pochopil! Sedem dní v paláci kráľovnej bolo sedem storočí. Zmocnil sa ho hlboký zármutok, s trasúcim hlasom rozpovedal starcovi svoj životný osud, potom sa zodvihol a potácavým krokom ako v polospánku opustil rumovisko; opäť sa vybral k moru, kde klesol na pobreží, aby si premyslel svoju situáciu.

Hlbokomyseľne pozoroval valiace sa vlny, nekonečnú plochu a túžobne vyzeral korytnačku, aby ho znovu zaviedla do večne mladistvej ríše morskej kráľovnej; ale v svojom zármutku nepomyslel nato, aby ju zavolal a tak márne vyzeral zviera.

Potom mu padol zrak na skrinku, ktorú mu dala kráľovná pri rozlúčke a ktorú bezmyšlienkovite položil do piesku vedľa seba.

„Čo znamená táto skrinka?“ opýtal sa sám seba. Kráľovná síce povedala, že je v nej môj život a stratím ho, keď skrinku otvorím. No možno je tento príkaz len skúška? Neukrýva skrinka skôr moje šťastie? Nie je všetko, čo som dnes zažil, len prelud a ten zmizne, keď skrinku otvorím? A aj keby som mal umrieť, komu by to uškodilo? Či nie som teraz cudzincom v svojej domovine a nemám nikoho, kto by ma miloval, kto by ma poznal? Bez otca, rodiny, známych, priateľov som na tom horšie než človek bez domova; vtom prípade je smrť víťazstvom, ponúka mi niečo lepšie, než tento nešťastný život! Tak vraviac, pomaly uvoľnil šnúrku, ktorá bola omotaná okolo skrinky a trochu nadvihol veko.

Vtom vystúpil zo skrinky malý biely oblak, rozšíril sa, vzniesol sa a pomaly sa vznášal nad morom smerom, kde sa nachádzal palác morskej kráľovnej.

Hlasno vykríknuc vyskočil Urashima a túžobne rozopäl ruky, ale náhla ostrá bolesť prestúpila jeho telo a nechal ruky klesnúť, potom pozrel na svoju ruku a telom mu prešiel mrazivý chlad, ruka, pred chvíľou ešte tak svieža a ružová, bola zvädnutá, vráskavá a kostnatá ako ruka starca; teraz už aj pocítil, ako mu stuhla krv ako pomaly prúdi v jeho žilách, koža sa mu stiahla do vrások, srdce mu vynechávalo údery. Ešte raz sa zadíval do vody, a hľa tu sa mu zrkadlila vráskavá, popolavá tvár starca s riedkymi bielymi vlasmi, jeho vlastná tvár, pred chvíľou ešte mladistvo svieža a teraz na nepoznanie zmenená. S bolestným výkrikom klesol na zem a kúdol sivého prachu označil miesto, kam sa Urashima vrátil ako mladík a v priebehu chvíle sa zmenil na prach.

__________________________________________________________________________________________________________________________________

 

*Urashima – vlastné meno, taro – najstarší syn, v prenesenom slova zmysle: prvorodený, starší

*S takýmto týraním zvierat, slúžiacim na pobavenie, sa ešte v súčasnosti dennodenne možno stretnúť u japonskej mládeži.

*sama, tiež san – pán, sama je zdvorilejšia forma než san

Osudy Urashimu sú písomne doložené. Čas jeho neprítomnosti je v japonských kronikách uvádzaný v rokoch 477 – 825 n. l., takže 348 rokov. V rozprávke, ktorá má rôzne znenia, sa čas pohybuje medzi 300 až 7000 rokmi. Zvolil som stredný čas, ktorý je v najnovších japonských vydaniach uvádzaný na 700 rokov. V dedine Kanagawa pri Yokohame sa ešte dnes ukazuje Urashimov hrob a jeho rybárske náradie. Urashima je jedna z najobľúbenejších japonských rozprávkových postáv.

 

 

Tanec s gnómami

 

V dávnych dobách žil raz jeden sedliak, ktorý mal na pravom líci opuch veľký ako hruška. Keď sa sedliak jedného dňa vybral do lesa nazbierať chrastie, znenazdania ho prepadla búrka a tak sa uchýlili do dutého stromu, kde našiel úkryt pred dažďom. Keď búrka konečne utíchla, bola už noc a sedliak nemohol nájsť cestu domov; preto zostal sedieť v dutine stromu a čakal na ráno.

Avšak les bol opustený a taký hrôzostrašný, že muž nemohol od strachu oka zažmúriť. Okolo polnoci zrazu začul hlasy a hlasný smiech. Prekvapený vystrčil hlavu a uzrel množstvo gnómov najpodivnejších tvárí a foriem. Tí sa pravé posadili v blízkosti stromu, v ktorom sedel sedliak, a obveseľovali sa pitím. Keď už dosť vypili, začali spievať a tancovať. Sedliak, ktorý rád tancoval a rovnako rád neodmietol dobré saké*, nemohol už dlhšie vo svojej skrýši vydržať, pretože nálada gnómov pôsobila naňho nákazlivo.

Takže vyšiel von a priblížil sa k tanečníkom, ktorí, keď uzreli človeka, sa preľakli a chceli utiecť. Ale on na nich zvolal: „Nože len zostaňte, chcem vám ukázať, ako sa dá lepšie tancovať!“ A hneď nato sa začal veselo zvŕtať v tanci.

Gnómom sa zapáčil jeho tanec a pokúšali sa ho napodobniť, a aj ho pohostili jedlom a pitím.

Bolo to ale veselia! Trvalo až do nastávajúceho rána.

Vtom gnómovia prehovorili: „Svojou spoločnosťou si nás veľmi potešil. Príď znova aj zajtra večer!“

Sedliak pristal; ale gnómovia chceli záruku, že určite príde. „Vieš,“ riekli mu, „pre istotu si vezmeme tvoj opuch, zajtra ho potom môžeš znovu dostať.“

S tými slovami schmatol hneď rečník mužovo líce a odňal mu opuch, bez toho aby pocítil akúkoľvek bolesť. Nato utekali všetci smejúc sa preč, volajúc naň, aby nezabudol znovu prísť.

Sedliak si ohmatal líce, bolo celkom hladké a nebolo na ňom žiadnej stopy po opuchu, ani len jazva; bol nesmierne rád a predsavzal si, že v budúcnosti sa bude tomuto miestu vyhýbať, aby šiel gnómom z cesty; pretože nemal túžbu opuch znovu získať.

Spokojne sa pobral domov, kde naňho všetci prekvapene hľadeli, že stratil svoj opuch bez akejkoľvek stopy. Potom porozprával aké šťastie mu pripravili gnómovia za jeho tanec, ale múdro zamlčal, že mu opuch odňali len ako záruku pre jeho návrat.

V dedine žil ešte iný sedliak s opuchom na líci. Ten ho však mal na ľavej strane.

Keď počul o šťastí svojho suseda, aj on sa chcel zbaviť svojho opuchu a nechal si presne opísať miesto, kde prvý sedliak stretol gnómov.

V noci sa tam vybral a skutočne stretol gnómov. Ale sprvu chcel počuť, čo budú vravieť a preto sa schoval do tej samej dutiny, v ktorej sa predošlú noc ukryl druhý sedliak.

No gnómovia veľa nevraveli, skôr sa z času na čas s očakávaním rozhliadali, až kým jeden neriekol: „Nezdá sa, že by náš priateľ zo včerajška prišiel!“

Keď to sedliak počul, tancujúc vyskočil a zvolal: „Už som tu!“

Teraz sa všetci tešili, dali mu napiť a potom ho vyzvali, aby znovu predviedol svoje umenie.

Avšak ako tanečník bol nemotorný; a ani veľa saké nevedel zniesť, takže bol jeho tanec ešte neobratnejší a stuhlo a potácavo poskakoval sem a tam. Nebolo pre gnómov potešením hľadieť naňho a tak zvolali: „Dnes nie si taký vrtký ako včera a preto nemáme žiadnu radosť z tvojej spoločnosti. Prac sa odtiaľto a už sa tu nikdy viac neukazuj; keďže si od teba neprajeme žiadnu pripomienku, tu máš naspäť svoj opuch!“

Jeden gnóm ho vytiahol z vrecka a hodil ho udivenému mužovi do tváre, plesk – bác a sedel na pravom líci. Potom ho odohnali a tak sa musel vrátiť domov s dvoma opuchmi.

To vzíde z toho, keď chce niekto zo závisti vlastniť rovnaké šťastie, akému sa tešia iný!
__________________________________________________________________________________________________________________________________

 

*Saké – z ryže pripravované, silne alkoholické víno, ktoré sa pije horúce

 

 

Závisť prináša žiaľ

 

Je to už dávno-pradávno, čo žil v jednom malom mestečku starček. V celom svojom živote iba dobro konal, bol zbožný a dobrý, preto ho mali všetci radi, aj keď bol chudobný. Priamo oproti domu dobrého starčeka býval iný starý muž, ktorý bol veľmi bohatý, ale nie dobrého srdca, lež chamtivý a všetko, čo videl, chcel vlastniť.

Dobrý starček žiaľ nemal detí a ani žiadnych príbuzných, musel by žiť celkom sám, čo nechcel; tiež si prial mať niekoho v dome, koho by mohol mať rád a kto by mal rád jeho. A tak si zaobstaral najmilšieho malého psíka, staral sa oň a čoskoro mal veľkú radosť z roztomilého zvieraťa, ktoré starčekovi všetku lásku odplácalo a bolo také verné a oddané, že sa ani len na chvíľu od svojho pána nepohlo, lež sprevádzalo ho na každom kroku. Jedného dňa sa pán a jeho psík vybrali na prechádzku a prišli k pustému poľu. Tu zrazu začal psík štekať, bežal k miestu v strede poľa a začal svojimi labami silno hrabať, pričom dôverčivo prosiac hľadel na svojho pána, akoby chcel povedať:

„Tu kop, tu je niečo pre teba!“ Starček pochopil psíka, náhlil sa domov, vzal rýľ a kopal na mieste, ktoré označil psík, a čuduj sa svete! Keď starček chvíľu kopal, našiel v jame hromadu zlatých kobanov*, čomu sa veľmi potešil. Peniaze odniesol domov a veľkú časť z nich daroval chudobným.

Aj napriek tomu, že bol teraz bohatý, zostal priateľský a skromný ako doteraz, ale svojho psíka mal oveľa, oveľa radšej.

Avšak zlý sused závidel starčekovi šťastie a keď sa dozvedel, ako prišiel k pokladu, snažil sa psíka nalákať do svojho domu, aby aj jamu ukázal miesta, kde sú schované zlaté kobany. Ale psík sa nedal zlákať návnadami a vždy stál po boku svojho pána.

Keď chamtivý človek ľsťou nemohol nič dosiahnuť, uchýlil sa k násiliu, schmatol psa, keď pokojne sedel pred domom, a odvliekol ho k sebe; potom ho uviazol o povraz a zaviedol ho na pole, aby mu ukázal zakopané poklady. Psík naozaj hrabal na rôznych miestach, ale vždy, keď muž udrel do tvrdej zeme a v pote tváre hrabal, nenašiel nič okrem páchnucich smetí, až sa napokon veľmi rozhneval, rozohnal sa motykou a psíka zabil a jeho mŕtvolu hodil dobrému starčekovi do záhrady.

Starček bol veľmi zarmútený a pochoval svojho milovaného psíka pod jedným stromom v záhrade, a aj keď vedel, kto bol tým zlosynom, nezazlieval mu to a ani nežiadal trest za spáchaný čin.

Krátko potom sa mu raz v noci zjavil vo sne psík a riekol mu:

„Nesmúť už dlhšie, moja smrť ti prinesie ešte veľké šťastie, ak poslúchneš moju radu. Vyrúb strom, pod ktorým som pochovaný, a z jeho dreva si sprav mažiar na ryžu* a tĺčik!“

Starček urobil, ako mu bolo povedané a keď mažiar vyskúšal, aký len zázrak! Z mažiaru vyvieralo mochi* a nemalo konca kraja, až kým starček neprestal tĺcť. Starček sa z tej duši radoval; pretože už viac nemusel kupovať ryžu a okrem toho sa mohol hojne podeliť s miestnymi chudobnými.

Zlému susedovi nedalo pokoja, keď sa mu do uší doniesla zvesť o novom šťastí starčeka; chcel a musel ten mažiar mať. Preto sa vybral k starčekovi a prosil, aby mu mažiar aspoň jedinký krát, len na jeden deň požičal, určite ho na druhý deň prinesie späť. Starček bol natoľko dobromyseľný, aby mužovi veril a mažiar mu požičal, ten si ho celý naradostený odniesol do domu, kde ho až po okraj naplnil ryžou a začal tĺcť. Ale, ó hrôza! Namiesto krásneho mochi vyvierali z mažiaru odporné výkaly a svojim zápachom zamorili celý dom. Vtom pochytil zlý muž sekeru, rozsekal mažiar s tĺčikom na tisíc kúskov a spálil ich na popol.

Ale ani táto nová zlomyseľnosť nerozhnevala starčeka ukráteného o mažiar, lež poslúchol radu svojho mŕtveho psíka, ktorý sa mu opäť zjavil vo sne, a tak si priniesol popol z mažiara z domu svojho suseda a starostlivo ho uschoval do nádoby.

V jeden neskoro jesenný deň, keď už boli všetky stromy a kríky holé, pricválal so svojim sprievodom daimjó* a musel prejsť popri domu nášho dobrého starčeka, ktorý ležal pri ceste. Starček rýchlo nabral niekoľko hrstí plných popola, vyliezol na jednu čerešňu, ktorá stála v ceste a práve keď sa pod ňou nachádzal daimjó, roztrúsil popol. Daimjó a jeho sprievod sprvu strnuli od strachu, potom ich zachvátil hnev nad takýmto rúhavým činom a chceli starčeka lapiť.

Ale, aké nadšenie zrazu všetkých zachvátilo! Všade, kam popol doletel, sa to len tak zelenalo a kvitlo, konáre a vetvy boli plná lístia a kvetov, a namiesto popola padal na daimjóna a jeho sprievod jemný dážď svetlých čerešňových kvetov. Všetci od radosti hlasno volali nad takýmto zázrakom a tí, čo chceli starčeka ešte pred chvíľou potrestať, ho objali a chválili jeho zázračný čin.

Daimjó bol dojatý toľkou duchaplnou pozornosťou a starčeka bohato obdaroval; a keď počul príbeh o psíkovi, tak mu poslal iného najmilšieho psíka.

Zlý sused takmer pukol závisťou a hnevom; ale aj napriek tomu znovu zašiel za dobromyseľným starčekom a opýtal sa ho, či mu ešte zostalo trocha popola, a či by mu trocha z neho nedal, čo aj starček spravil.

Keď zlý muž raz začul, že cestou znovu prechádza daimjó so svojim sprievodom, nemal inej roboty, než vziať podarovaný popol a rovnako ako starček vyliezť na strom. A keď daimjó cválal pod stromom, rozsypal nad ním popol, ale neukázali sa žiadne listy a ani kvety, popol ostal popolom a vletel daimjónovi a jeho sprievodu do očí, uší, nosu a úst, takže sa každý z nich, plný hnevu, vyrútil na previnilca, poriadne mu vyprášili kožuch, navliekli mu okovy a strčili ho do väzenia, kde po dlhých a veľkých bolestiach skonal. – Tak sa povedie všetkým závistlivcom a chamtivcom, ktorí blížnemu nedoprajú šťastia a chcú si ho pre seba uchmatnúť, namiesto toho aby sa spolu so susedom tešili z jeho šťastia!
__________________________________________________________________________________________________________________________________

 

*Koban – starojap. zlatá minca. Tieto zlaté mince mali podlhovasto oválny tvar, boli bez nápisu a v Japonsku boli prvýkrát razené a vydávané v roku 1588 za vlády Hidejošiho.

*Veľká drevená nádoba slúžiaca na drvenie ryže

*Mochi – ryža rozdrvená na tuhú pastu, ktorá sa využíva na výrobu koláčov (ryžových koláčov). Tieto koláče sa nazývajú mochigwashi

*Daimjó - starojap. titul feudálneho kniežaťa

 

Dôvtipný policajt

 

Bývalý cisár Kórei si zriadil tajnú políciu, ktorá mala za úlohu udržovať pokoj a poriadok v meste a zabraňovať zbojstvám a krádežiam. Ale ako to už často býva, zločiny nemali konca kraja a cisár bol veľmi nahnevaný. Nechal si zavolať vrchného policajta a zasypal ho výčitkami. Avšak vrchný policajt bránil svojich mužov a riekol, že sú všetci zdatní a šikovní.

Tu mienil cisár, že šikovným policajtom je len ten, kto pozná všetky úskoky a triky zlodejov a aj sám ich vie uplatniť. Rozhodol sa, že podrobí jeho ľudí skúške. Na druhý deň mali všetci prísť do paláca.

Keď sa na druhý deň zhromaždili všetci policajti v dvorane paláca, zjavil sa cisár a v ruke držal hodvábny mešec. Tento mešec naplnil cisár zlatom a nechal ho zavesiť na strop do stredu haly, tak vysoko, že ho nikto nemohol dosiahnuť rukou.

Potom cisár riekol:

„Tu visí mešec so zlatom. Zostane tu visieť tri dni. Neustále tu bude stáť stráž. Ak sa podarí jednému z vás behom týchto troch dní mešec vziať, bez toho aby si to niekto všimol, tak mu bude patriť spolu s obsahom a vy všetci ostanete naďalej v mojich službách. No keď nikto z vás úlohu nesplní, tak vás všetkých poženiem kade ľahšie!“

Policajti potriasli hlavami a hlboko zarmútení sa pobrali domov; zdalo sa nemožné mešec vziať, pretože cisár postavil stráž pozostávajúcu zo štyroch mužov, ktorí museli dňom i nocou mešec chrániť. Za nedbalosť hrozilo stráži sťatie hlavy.

Nastal už tretí deň a mešec stále visel nedotknuto zo stropu a policajti očakávali svoje prepustenie. Na prekvapenie všetkých sa prihlásil jeden z najmladších a vysvetlil, že sa pokúsi mešec vziať, ale potrebuje k tomu minimálne ešte ďalšie dva dni.

Predviedli ho pred cisára; ten sa mládencovi vysmial a riekol: „Aj keby som vám dal desať týždňov, ten kúsok by sa vám nikdy nepodaril!“

„To môže byť pravda!“ odvetil mládenec, „a sám verím, že nám môže pomôcť len zázrak, no možno sa takýto zázrak stane za tie dva dni!“ Cisárovi sa zapáčila takáto smelá odpoveď. „Dobre, nech je tak! Máte ešte dva dni na splnenie úlohy!“ rozhodol cisár.

Mladý policajt sa veľmi podrobne pozrel na mešec v hale a všetko si pevne zapísal do pamäti; potom sa náhlil domov a zhotovil si úplne rovnaký mešec, ktorý naplnil drobnými kameňmi.  

Na druhý deň vzal tento mešec, schoval ho do rukáva svojho kabátca a nechal sa ohlásiť u cisára, ten ho prijal a spýtal sa, či sa už zázrak stal.

Policajt požiadal cisára, aby si mohol prezrieť mešec, ten to dovolil a sám sa vybral do haly, kde mešec ešte stále visel, strážený štyrmi vojakmi.

Potom čo si mladý policajt mešec z každej strany chvíľu poobzeral, opýtal sa, či si smie mešec vziať do ruky. Aj to mu cisár povolil. Nato vzal policajt lavičku, postavil sa na ňu a zvesil mešec z háku, znovu si ho prezrel a schoval ho do rukáva, pričom riekol:

„Touto cestou by to šlo!“

Cisár odvetil so smiechom: „Tak by to šlo, ale nie je to dovolené. Mešec musí byť vzatý tak, aby si to nikto nevšimol. Pokojne ho zaves späť na strop a priznaj, že ani ty ho nemôžeš vziať!“

Policajt zdanlivo vystrúhal smutnú tvár a s povzdychom vytiahol mešec z rukáva a zavesil ho naspäť. Avšak nevytiahol mešec so zlatom, v rukáve ho zamenil za pripravený mešec s kameňmi a ten povesil na hák, pokým si ten pravý ponechal v rukáve a s ním sa vzdialil. Cisára ubezpečil, že dúfa že do budúceho dňa bude môcť kúsok uskutočniť.

Preto nechal cisár pre túto noc stráže zdvojnásobiť; aj hala musela byť tak jasne osvetlená, aby bolo mešec vždy vidno.

Nastal ďalší deň a na cisárov príkaz sa museli všetci policajti zhromaždiť v hale aby, ako cisár zamýšľal, ich navždy prepustil zo služby. Veľmi nepriateľsky sa osopil na policajtov a potom sa obrátil k mladému policajtovi, pričom sa ho posmešne opýtal, či sa zázrak stal.

„Myslím, že áno!“ odvetil.

„Je to úplný blázon alebo je nehanebne drzý!“ zvolal cisár. „Myslí si, že som slepý? Tam visí mešec!“

„Vidím,“ odvetil karhaný mladík, „že tam visí mešec, ale či je to ten pravý, tak o tom pochybujem!“

„To je už príliš veľa!“ kričal cisár. „Zves mešec a prines ho sem!“ prikázal stráži.

Mešec zvesili a priniesli cisárovi, ten ho otvoril a na tvári sa mu zračil veľmi prekvapený výraz, keď v mešci našiel len kamene a po bližšom prezretí spoznal, že to vôbec nie je pôvodný mešec.

„Človeče, ako si to dokázal?“ opýtal sa prešibaného mládenca. Ten mu vyrozprával, ako zhotovil rovnaký mešec a ten potom v cisárovej prítomnosti vymenil.

__________________________________________________________________________________________________________________________________

 

Príbeh má kórejský pôvod. Do tejto zbierky bol zaradený preto, lebo Kórea bola v roku 1910 anektovaná Japonským cisárstvom a pod názvom Čoson bola do roku 1945 japonskou provinciou. Príbeh pripomína rozprávku Prefíkaný zlodej z Tisíc a jednej noci.

 

Opát kláštora Yakushi

 

Pri Nare na ceste do Osaky stojí starý kláštor, ktorý dnes každý pozná pod názvom Nishi no Kyo*, aj keď jeho skutočný starý názov znie Yakushi-ji*.

Žil raz v tomto kláštore jeden zbožný, bohabojný opát, ktorý sa usiloval byť svojim spôsobom života dobrým príkladom pre ostatných; nezhŕňal bohatstvo, lež milodary darované kláštoru rozdelil naspäť chudobným a neponechal si ani jeden sen. Dúfal, že keď nastane hodina jeho smrti, bude môcť vstúpiť do Budhovo raja ako jeho spravodlivý služobník. Ale keď táto hodina nastala a on pokorne očakával Budhovho posla, ktorý ho mal odviezť, uvidel namiesto neho približovať sa ohnivý voz, ťahaný rozličnými pestrými pekelnými duchmi. Opát sa veľmi preľakol a prosil o vysvetlenie, čo on, ktorý si nie je vedomý žiadnej neprávosti, zlého vykonal, keď namiesto Budhovho posla prišili služobníci pekiel. Odpoveď znela:

„Pred mnohými rokmi si pre seba vzal mierku ryže z kláštorného majetku a dodnes si ju nevrátil. Kvôli tomuto hriechu ťa očakáva peklo!“

Opát prosil, aby mu doprial čas na splatenie ním dávno zabudnutého dlhu, ktorému neprikladal žiaden význam. Túto prosbu mu splnili.

Nato opát zavolal všetkých mníchov a žiakov kláštora k svojmu lôžku, povedal im o nebezpečenstva, v ktorom sa ocitol kvôli nepatrnému neuváženému dlhu a riekol: „Vezmite všetok môj malý majetok, predajte ho a výnos dajte kláštoru, aby bol môj dlh splatený a ja som mohol v pokoji umrieť. No všetkých vás napomínam, nech vám je toto ponaučenie navždy v srdci vryté, pretože keď mi už len kvôli jednej mierke ryže hrozí peklo, ako sa povedie tým, ktorí sa vedome ulakomia na kláštorný majetok a zhŕňajú bohatstvo pre záľubu a blahobyt!“

Potom čo to povedal, opäť si ľahol a jeho pery mrmlali: „ Posol mieru prichádza! Namu amida Butsu – Svätý Budha pomôž!“ Úsmev rozžiaril jeho tvár, bol mŕtvy, vstúpil do raja ako verný služobník pána.

__________________________________________________________________________________________________________________________________

 

*Nishi no Kyo – rezidencia západu

*Yakushi-ji (čitaj - Jakušidži) – Yakushi = meno liečiteľského boha, ji  = kláštor. Tento kláštor sa pôvodne nachádzal v západnej časti mesta.

 

Lesť predchádza násiliu

 

Pred mnohými, mnohými rokmi žil raz jeden drevorubač. Neustále chodil do lesa rúbať stromy. Keď bol raz opäť v lese, začul zrazu tlmený rev, ktorý akoby prichádzal od divokej zvery. Plný strachu sa vyšplhal na strom a tam sa schoval. Keďže rev neutíchal, ale ani sa nepribližoval, pochytila ho zvedavosť vedieť odkiaľ prichádza.

A tak zliezol zo stromu a zakrádal sa k miestu, odkiaľ znel rev. Stále sa približoval až nakoniec uzrel pascu na dravce, do ktorej sa chytil tiger a márne sa snažil z nej vyslobodiť, pričom vydával rozzúrený rev. 

Keď si tiger všimol drevorubača, zvolal naňho: „Čo na mňa tak zízaš? Radšej ma osloboď a ja ti ukážem miesto, kde sa ukrývajú mnohé poklady!“

„Nie som hlúpy!“ odvetil drevorubač. „Keď budeš voľný, zaraz ma zožerieš!“

„Ak ma oslobodíš, určite ti neublížim!“ ubezpečil ho tiger a tak dlho mu ťahal medové motúzy popod nos, až sa drevorubač nechal prehovoriť a tigra oslobodil.

Sotva bol tiger slobodný hneď sa ponaťahoval a povystieral, potom chvíľu hľadel na svojho osloboditeľa a takto riekol:

„Odvčerajška som bol lapený v tejto pasci a preto mám taký ohromný hlad, že by som ťa najradšej zjedol. Načo potrebuješ poklady? Raz musíš tak či tak zomrieť a keď ťa zjem, ušetrím ťa od výdavkov na pohreb.“

„Takto držíš svoje slovo? To je tvoja vďačnosť?“ zvolal drevorubač.

„Ach čo!“ povedal tiger. „S prázdnym žalúdkom necítim žiadnu vďačnosť, najprv musím svoj hlad utíšiť!“ Tak sa tí dvaja chvíľu hádali, keď vtom priskákal veselý zajac, počul ich spor a opýtal sa, prečo chce tiger zožrať muža. 

Tiger mu povedal, že ho drevorubač síce oslobodil, ale že pocit hladu je silnejší než pocit vďačnosť.

„Úplne správne, starý strýčko!“ odvetil zajac. „Zjedz muža s pôžitkom, ak bol natoľko hlúpy, že vás oslobodil; lebo u vás veľkých je vždy na prvom mieste žalúdok a potom všetko ostatné. – Ale, čo to nevidím! Z tejto veci ste sa pri vašej sile nemohli vyslobodiť sám?“ povedal zajac veľmi prekvapene pozorujúc pascu. „Myslím, starý strýčko, že si vymýšľate!“

„Ja že si vymýšľam?“ reval tiger nahnevane a znovu vbehol do pasce, aby ukázal zajacovi, ako bol zajatý. „Pozri! Takto som vbehol, beztoho aby som si všimol, čo to je, sem do tejto pasce!“   

„Dobre, dobre! Ale teraz by som chcel rád vidieť, ako to ten človek spravil, že vás oslobodil, drahý strýčko!“ smial sa zajac, skočil na pascu, mrštne uvoľnil západku, takže sa pasca uzavrela a tiger bol opäť lapený.

„Tak!“ riekol zajac drevorubačovi, „keď sa vám opäť zapáči tohto starého hriešnika tam vnútri znova oslobodiť, tak nech vás s plným právom zožerie; ale ja pri tom nechcem byť!“ Pri tých slovách sa postavil na zadné lapky a smiešne skočil do lesa.

Drevorubač, celý šťastný zo záchrany svojho života, sa samozrejme chránil, aby tigra po druhýkrát oslobodil a veselo sa náhlil k svojmu pracovisku nasledovaný zúrivým revom prekabáteného starého dravca.

Kórejská bájka, pozri poznámku k Dôvtipnému policajtovi

 

Ropucha z Osaky a ropucha z Kjóta

 

V Kjóte kedysi žila jedna veľmi bohatá a vzdelaná ropucha. Raz sa dopočula o Naniwe* a miestnych umeleckých pokladoch a zatúžila aspoň raz ich uzrieť.

Jedného krásneho jarného dňa sa vydala na cestu, ktorú podnikla na vlastných nohách, pretože pešky možno viac vidieť a dozvedieť sa.

Tak putovala z Kjóta pozdĺž cesty, ktorá viedla do Osaky a prešla cez Myosin a Yamasaki, až prišla k Hishi Kaido, kde sa nachádza známy vrch Tenno, cez ktorý viedla jej púť.

Keďže Tenno-yama* leží v strede medzi Kjótom a Osakou, ropucha sa rozhodla, že si po toľkej námahe, ktorú vynaložila aby vyliezla na vrchol vrchu, odpočinie.

Aj v Osake žila ropucha, ktorá v rovnakej dobe pocítila túžbu uzrieť Kjóto; táto sa taktiež vydala na cestu a po veľkej námahe prišla cez Takatsuki rovnako na vrchol Tenno-yama, kde sa stretla so svojou rovesníčkou z Osaky.

Ropuchy sa navzájom pozdravili mnohými úklonmi, ako je zvykom u takéhoto vznešeného panstva a pohovorili si o svojich cestách.

Nakoniec riekli: „Máme za sebou polovicu cesty a druhá polovica ja ešte pred nami. Ale naše nohy a boky nás bolia a sužujú. Keďže môžeme odtiaľto vidieť Osaku aj Kjóto, postavme sa na našich päť prstov a každá nech pozoruje miesto, kam sa chcela dostať. Takto sa vyhneme ďalšiemu úsiliu a bolesti!“

Tak aj spravili.

Ropucha z Osaky otočila hlavu smerom ku Kjótu, a tá z Kjóta k Osake, potom sa napriamili na zadných nohách a pozorne pozorovali príslušné mesto.

Ale vzhľadom k tomu, že ropuchy majú oči na temene hlavy, načo tie dve vôbec nepomysleli, hľadeli, keď sa vzpriamili, stále dozadu. A tak sa stalo, že ropucha z Osaky nevidela Kjóto, lež Osaku a tá druhá rovnako nevidela Osaku, ale Kjóto, každá teda mesto, z ktorého prišla.

Keď sa poriadne vynadívali, povedala ropucha z Kjóta: „Počula som, že Osaka je slávnym umeleckým mestom; ale vidím, že nie je o nič inšia ako Kjóto. Lepšie bude zaraz sa vrátiť domov!“

Aj ropucha z Osaky riekla, pričom vystrúhala pohŕdavú grimasu: „A ja som počula, že je hlavné mesto* najkrajším mestom v krajine a podobá sa kvetine; teraz ale vidím, že vyzerá úplne rovnako ako Osaka. To sa tiež radšej otočím a vrátim sa domov!“

Navzájom sa pozdravili na rozlúčku a každá sa vybrala do svojho rodného mesta.

*Naniwa – starojaponské pomenovanie Osaky

*Tennoyama – vrch Tenno, Tenno = názov, yama =  vrch

*Kjóto bolo od roku 794 až do 1869 hlavným mestom Japonska

 

Opica a saké

 

Raz chcel jeden lovec chytiť opicu. Ale pretože sú opice veľmi chytré zvieratá, dlho sa mu nedarilo nejakú chytiť.

Vtom ho zrazu napadla lesť. Vzal veľkú misku, až po okraj ju naplnil saké a položil ju trochu ďalej od okraja lesa.

Opica skrytá za lístím jedného stromu pozorovala lovca a keď sa vzdialil, zoskočila zo stromu a šla sa pozrieť, čo je v miske.

Zavetrila, že je to saké.

„Ahá!“ pomyslela si, „mám vypiť saké a keď budem opitá, lovec ma chce chytiť. Ale ja som múdrejšia než si on myslí a zo saké sa nenapijem.“

A tak sa pobrala preč, ale po chvíli zastala; pretože saké voňalo príliš opojne a zvodne.

„Čo by sa zlého mohlo stať,“ pokračovala v samovrave, „ak si z neho len srknem a vychutnám si pár kvapiek! Z toho sa ešte zďaleka neopijem. Musím byť len opatrná a nesmiem vypiť toho priveľa!“

Váhavo sa vrátila, priblížila sa k miske a potom usrkla pár kvapiek, ktoré jej celkom dobre chutili.

„Trochu viac nemôže uškodiť!“ pomyslela si a znovu vypila pár kvapiek.

„Och, ako mi len dobre padneš!“ zhovárala sa koketne so saké, „už len jeden poriadny dúšok, potom stačilo a preč odtiaľto.“

Vypila veľký dúšok a rozbehla sa späť do lesa, ale na jeho okraji zastala.

„Ešte nie som opitá,“ pomyslela si, „a nepociťujem nič viac než iba príjemný blažený pocit. To saké asi nie je až také silné alebo znesiem viac, než som si myslela.

Ostatne som bezmála nič nevypila; miska je takmer plná. Takže rýchlo späť a upiť si poriadny dúšok.“

Aj sa tak stalo; ale dúšok bol taký silný, že na dne misky ostalo len nepatrné množstvo, ktoré si uvažujúc prezerala a nakoniec aj to vypila; „je už jedno, ak vypijem aj tento ostatok,“ filozofovala opica.

A tak ostala miska prázdna, no saké jej udrelo do hlavy a líce jej očerveneli; nemohla už rozpoznať les a bola veľmi unavená.

Preto vzala misku, preklopila a položila si ju pod hlavu; potom zaspala, pričom si ešte myslela: „Ako to asi celé dopadne?“

Sotva zaspala, prišiel lovec, zviazal ju a odniesol domov.

Keď sa opica vyspala, ocitla sa v klietke a mala strašné bolesti hlavy.

Tak to chodí, ak je niekto žiadostivý a nevie sa ovládať. Kto si privonia k saké, potom ho aj vypije.

 

Ustrica

 

Na dne mora žila raz jedna ustrica. Ako všetky ustrice mala aj ona veľmi silnú lastúru, ktorú, keď zaznel podozrivý zvuk, vždy pevne uzavrela; pretože vtedy sa jej nikdy nemohlo  prihodiť nič zlého, aspoň tomu verila. Ryby v mori jej preto závideli a vraveli jej: „Pani ustrica, máte to ale krásnu pevnosť; keď ju zatvoríte, ste v bezpečí a preto môžete viesť celkom pekný blahobytný život!“

„Nie je to celkom pravda,“ odvetila ustrica skromne, ale s hrdosťou, „aj keď som chránená pred vonkajším nebezpečenstvom, aj ja pociťujem núdzu; pretože je to príliš nudný život!“

V tom okamihu zavládol medzi rybami nepokoj a voda sa sčerila, ustrica rýchlo zavrela lastúru a pomyslela si: „Och, tie úbohé ryby! Každopádne sa tu znova objavila sieť alebo udica. Som rada, že som vo svojej lastúre v bezpečí! Áno, áno, jeden  sa musí mať vždy na pozore!“

Ustrica sa správala pokojne; potom, čo hluk utíchol, chcela vidieť, čo sa stalo a opatrne otvorila lastúru, ale – ó hrôza. Na jej lastúre visel štítok, na ktorom stálo: „Táto ustrica stojí 2 seny*!“

Ocitla sa na pulte jedného obchodníka s rybami.

 

*Sen – japonská minca

 

Vrabec s odstrihnutým jazykom

 

Kedysi žili starí manželia. Muž bol vždy súcitný a mal zľutovanie nad zvieratami. Bol tichý a nikdy nebol nespokojný. Zato jeho manželka bola pravý opak: chamtivá, večne nespokojná a pomstychtivá.

Jedného dňa našiel muž v záhrade mladého vrabca so zlomeným krídlom, pre ktoré nemohol lietať. Muž ľutoval úbohé zviera a preto ho zodvihol zo zeme a opatrne odniesol domov. Tam ošetril zranené krídlo a uložil vrabca do košíka vystlaného vatou. 

Vďaka bedlivej mužovej starostlivosti sa krídlo rýchlo zahojilo a čo nevidieť mohol vtáčik opäť lietať.

O niekoľko dní neskôr sa muž skoro ráno vybral do lesa, aby nazbieral suché konáre a lístie na kurivo. Túto činnosť vykonával dennodenne, ale počas starostlivosti o vrabca nato úplne zabudol, takže, keď videl, že sa vtáčikovi darí lepšie, konečne sa opäť vydal na cestu. Vrabcovi nedal žiadne krmivo, lebo veril, že sa čoskoro vráti.

Vrabec bol hladný, a aby si našiel potravu, vyskočil z košíka a náhlil sa pred dom, kde si práve mužova žena pripravovala hustú škrobovú kašu. Vidieť kašu a utíšiť hlad, bolo to samé. Ale starena prišla práve, keď si vrabec nechal chutnať. Rozhnevaná žena bežala do domu, vzala nožnice; potom schmatla vrabca, odstrihla mu jazyk a nechala ho uletieť, pričom za ním volala: „Počkaj, ja ťa naučím, cudzím ľuďom kašu jesť!“   

Vrabec rýchlo odletel a čoskoro zmizol v neďalekom lese.

Keď sa muž vrátil s drevom a starena, ešte stále rozzúrená, mu povedala, že vrabec si maškrtil na ich kaši a za trest mu odstrihla jazyk, veľmi sa zarmútil, zložil drevo a odišiel hľadať úbohé zviera. Dlho putoval z dediny do dediny a všade sa pýtal: „Nevideli ste vrabca s odstrihnutým jazykom?“ Ale nikto ho nevidel, nik mu nevedel poradiť.

Konečne dorazil k hustému kroviu, kde čakal pekný malý vrabec, ktorý hneď keď uvidel starého muža priskákal k nemu a uklonil sa mu.

„Som syn vrabca, o ktorého si sa staral,“ povedal; „spozoroval som, že hľadáš môjho otca. Buď pokojný, môj otec sa v zdravý vrátil domov a očakáva ťa. Ja som ti prišiel naproti, aby som ťa počkal a odprevadil do nášho domu. Takže, prosím, poď a nasleduj ma!“

Muž bol zo srdca rád a radostne nasledoval vrabca, ktorý pred ním skackal.

Po chvíli prišli k veľkému, peknému domu, plného vrabcov a medzi nimi onen vrabec, ktorého starec opatroval. Ten ho priateľsky pozval, aby pristúpil bližšie a ponúkol mu miesto. Povedal: „Túto dnešnú oslavu som usporiadal, aby som si uctil dobrého muža. Nože jedz a pi a cíť sa tu dobre; ukážem ti, že aj vrabec vie byť vďačný!“

Keď sa starec posadil, predložili mu pečené ryby, mäso, koláče a všakovaké lahôdky v takom množstve a také krásne a dobré, aké ešte v celom svojom živote nevidel a tobôž jedol. K tomu znela prekrásna hudba a veselé vrabčice a vrabčie panie predvádzali umelecký tanec. Starec nevychádzal z úžasu a veril, že je v nebi, také krásne sa mu to všetko videlo, jemu, ktorý doposiaľ síce nehladoval, ale žil úboho v núdzi a starostiach.

K veľkej ľútosti všetkých aj tejto krásnej oslave, ako všetkému na svete, nastal koniec  a muž sa rozlúčil s mnohými slovami vďaky s pohostinnými a vďačnými vrabcami. Ale vrabec, ktorého muž opatroval, ho ešte zaviedol do jednej izby a ukázal mu dve lakované skrinky, jednu veľkú, druhú malú a riekol mu: „Aby si sa domov nevracal s prázdnymi rukami, vyber si na pamiatku jednu s týchto skriniek!“

Starec si pomysel, že by bolo neskromné, ak si vezme veľkú skrinku; „už som aj starý a slabý a menšiu ľahšie odnesiem.“

Takže si vybral menšiu skrinku a vzal ju na chrbát, pričom vrabcovi ešte raz poďakoval za všetko dobré a krásne, čo videl a užil. Vrabec ho ešte na kus cesty sprevádzal a keď sa na okraji lesa rozlúčil so starcom, varoval ho, aby po ceste skrinku neotváral. Môže ju otvoriť až doma. Starec mu to sľúbil; ako pokračoval vo svojej ceste, bola skrinka na jeho chrbte čoraz ťažšia, že ju už sotva vládal niesť a viackrát bol v pokušení ju zložiť a pozrieť sa, čo je vo vnútri; ale spomenul si na vrabcovo varovanie a statočne kráčal ďalej, až prišiel celkom vyčerpaný k svojmu domu. Tu ho privítala jeho žena s mrzkými slovami a nadávala mu do povaľačov a vandrákov.

Ale keď jej muž rozpovedal, ako sa mu vodilo, bola veľmi zvedavá a spolu otvorili skrinku.   

Predstavte si tú radosť! Skrinka bola až povrch naplnená zlatom, drahokamami a drahocennými vecami. Teraz bolo všetkej núdzi konca. Starec musel ešte raz dopodrobna vyrozprávať svoj zážitok. Keď žena počula, že zo skriniek si vybral tú menšiu, ostala celkom bledá od zlosti a kričala na starca: „Si a zostaneš hlupákom! Nie, s takouto nekonečnou hlúposťou som sa jakživ v živote nestretla, vziať malú skrinku, keď môžeš dostať veľkú. Zaraz odnesieš skrinku späť a donesieš tú väčšiu!“

„Potom by som bol naozaj hlúpy,“ odvetil starec, „to, čo teraz máme, nám stačí pre život a je toho viac než dosť. Načo nám bude ešte väčšie bohatstvo. Som úplne spokojný a šťastný!“

Tu ostala žena ešte nahnevanejšia a kričala: „Tak potom si, ale ja chcem bezpodmienečne väčšiu skrinku a sama si pre ňu zájdem!“

Sotva to povedala a už bola z domu na ceste k vrabcovi.

Keď prišla ku kríku, znovu tam stál ten malý vrabec.

„Zaveď ma k tvojmu otcovi!“ rozkázala mu.

„Poď!“ odvetil vrabec krátko a skackal vpred.

V dome vrabca bolo prítomných už len málo vrabcov. Vrabec, ktorému žena odstrihla jazyk, ju prijal a riekol: „Viem, prečo prichádzaš. No najprv sa posaď a oddýchni si po ceste!“

Zaviedol ju do domu a musela sa posadiť, potom jej priniesli rozmanité jedlá a nápoje v uzavretých miskách.

Keď žiadostivo zodvihla veko z prvej misky, vyskočila z nej žaba. Potom sa pustila do ostatných misiek, ale v každej bola schovaná nejaká obluda ako ropucha, had a tomu podobné tvory a v nádobách na pitie bola odporne páchnuca voda, tak že sa s odporom a hrôzou odvrátila a hladná musela vstať od stola. Nato ju zaviedli do miestnosti, kde znovu stáli dve skrinky, jedna veľká a druhá malá. Bez otáľania schmatla veľkú skrinku, vzala ju na chrbát a náhlila sa preč. Vrabec ešte za ňou volal: „Neotváraj skrinku po ceste!“

„Dobre, dobre!“ kričala starena naspäť nezastaviac sa; pretože nemohla zakryť svoju túžbu po bohatstve.

V polovici cesty ju sužovala zvedavosť, musela rozhodne vedieť, koľko toho v skrinke je. Zvedavosť a chamtivosť jej nedovoľovali, aby čakala až príde domov. Na priestrannom mieste v lese zložila skrinku a chvejúc sa od vzrušenia zodvihla veko, aby sa vrhla na bohatstvo.

No veko jej s hrozivým rachotom vyletelo z rúk a zo skrinky sa vynáralo nespočetné množstvo strašných postáv, strašidiel, duchov, diablov, drakov a ohrozovali ženu, ktorá od hrôzy padla na chrbát, ale potom rýchlo vyskočila na nohy a kričiac odtiaľ utekala preč. No húf strašidelných postáv zo skrinky šiel s revom za ňou.

Žena bežala, čo jej nohy stačili, pričom si zapchávala uši, aby nepočula ten strašný vreskot a každú chvíľu verila, že cíti pazúry jednej z tých príšer na krku. Tak bežala cez les, narážala do stromov a rozbila si čelo, pokým ju konáre šľahali po tvári a tŕne jej rezali šaty, nohy a ruky. Až na okraji lesa bol rev slabší a nakoniec úplne utíchol, keď vyčerpaná, doudieraná a zničená prišla pred svoj dom a tam sa v bezvedomí zrútila. Jej muž vyšiel von, zaniesol ju do domu a ošetroval ju. Keď konečne znova otvorila oči a vyzdravela, bola ako vymenená, bola tichá a trpezlivá a zlé slovo už nikdy cez jej pery neprešlo.

Muž sa tomu veľmi potešil a žil so svojou poslušnou ženou ešte mnoho a mnoho rokov, počas ktorých obaja venovali zo svojho bohatstva chudobným a stali sa priateľmi a ochrancami ríše zvierat. Vtáci a zvieratá lesa teraz vždy veľmi radi prichádzali k domu starých ľudí a viac sa už nebáli zlej ženy, ktorá bola teraz úplne oslobodená od svojich nedobrých vášní a rada kŕmila zvieratá.

Tak sa preukázala vrabcova štedrosť, že polepšil ženu, ktorá mu odstrihla jazyk, pomocou strašnej hrôzy, na ktorú nikdy nezabudla.  

 

Sužovaný krab

 

V pradávnych dobách, keď ešte zvieratá žili ako ľudia, stavali domy a obrábali polia, žil raz v malom, čistom domčeku krab. Býval tesne pri hore, a to v jej tieňovej strane, pretože tam nebýva príliš horúco, ale vždy príjemne chladno a vlhko, ako to majú kraby radi. Tento krab bol usilovný a poriadne si viedol domácnosť. Namáhavo, ale poctivo sa predieral životom a na živobytie si zarábal vlastnými rukami, pričom stále udržoval svoj domček v poriadku, a tak mal od rána do mrku vždy čosi na práci. Jedného dňa sa v tieni stromu, blízko jeho domu, pohodlne usadil pútnik a zjedol svoj obed. Keď putoval ďalej, nechal tam ležať zvyšok varenej ryže a krab ju čo najrýchlejšie odniesol do domu. No videla to opica, ktorá mala tiež chuť na ryžu. Rýchlo k nemu prišla a navrhla, aby sa o ryžu podelil. Dobromyseľný krab bol ochotný, ale polovica zo zvyškov sa opici málila nato, aby utíšila svoj hlad a tak navrhla, nech jej krab dá celý zvyšok ryže, začo mu ona prenechá hrsť plnú jadierok plodu kaki. Pretože krátko predtým zjedla červené, šťavnaté kaki* a jadierka si uchovala: vidno, že opica bola múdry patrón a myslela si, že prekabáti kraba.

Krab pristal na výmenu, prijal jadierka a opica si vzala ryžu, ktorú hneď zjedla a potom sa so smiechom vzdialila, posmievajúc sa hlúpemu krabovi. Ale krab nebol vôbec taký hlúpy, ako si opica myslela; veľmi dobre vedel, prečo pristúpil na výmenu. Potom, čo sa opica odišla, zašiel do svojej záhrady, ktorá sa rozprestierala pred jeho domom, vyhliadol si pekné miesto pri vchode a zasadil tam jadierka, nanosil vody z neďalekého potoka a polial ňou zasadené jadierka. Dennodenne sa staral, aby miesto zostalo neporušené a konečne sa mu dostalo radosti vidieť, že z jedného jadierka naozaj vyklíčila rastlinka.

V priebehu času z krehkej rastliny, vďaka krabovej opatere a svedomitosti, vyrástol silný kaki strom, ktorý zakrátko zarodil krásne a šťavnaté plody, také sladké ako ame* a ktorého konáre, okrem iného, obdarovali kraba dostatkom tieňa.

Uplynul nejaký čas a v jeden krásny deň sa okolo prechádzala opica a s veľkým údivom hľadela na kaki strom, obsypaný krásnymi plodmi. Pristúpila bližšie, pozdravila kraba s najvyberanejšou zdvorilosťou a opýtala sa, odkiaľ sa zobral ten strom, keď tu predtým nebol ani len krík. Krab rozpovedal s veľkým zadosťučinením, že strom vyklíčil z jedného jadierka, ktoré pred rokmi vymenil s opicou za ryžu. „Tak, tak!“ mienila opica, „teda je to vlastne môj strom a ovocie na ňom je rovnako mojim vlastníctvom!“

„Vôbec nie!“ zvolal rozhorčene krab; „jadierka si vymenila a teda som ich poctivo získal. Teda už neboli tvojim vlastníctvom, pretože si za ne dostala ryžu. A okrem toho len vďaka mojej práci a úsiliu strom vyrástol, nemáš na tom žiadnu zásluhu a teda nemáš naň ani nárok.“

„No, nebuďte hneď taký zlý!“ odvetila smejúca sa opica, „robila som si len žarty; alebo ste si mysleli, že vám ten ťažký strom odvlečiem? Ale, aby som sa priznala, som trochu hladná a rada by som znovu ochutnala také pekné kaki plody!“

Krab sa rýchlo upokojil a pretože opica vedela tak pekne poprosiť, dovolil jej, aby si sama vzala pár plodov zo stromu, keďže sa nevedel tak dobre šplhať ako ona. Ale musela mu sľúbiť, že polovicu zrelého ovocia mu zhodí a druhú polovicu môže zjesť alebo si ju odniesť. Opica si nedala dvakrát povedať a sľúbila krabovi vyplniť jeho prianie a rýchlo sa vyšplhala na strom.       

Sotva bola hore, už zabudla na svoj sľub a vyberala si najkrajšie plody a v úplnom pohodlí ich jedla. Úbohý krab čakal a čakal, ale opica ani nepomyslela zhodiť mu, čo i len jeden plod kaki, až jej nakoniec pripomenul, aby splnila daný sľub. No opica, smejúc sa, mu hodila do tváre len jadierka a keď sa krab nad tým rozhneval a častoval opicu švindlerkou, podvodníčkou a zlodejkou, opica odtrhla nezrelé ovocie a hádzala ho do kraba, ktorý sa bombardovaniu vyhol iba vďaka rýchlemu úniku.  

Keď videl, že touto cestou sa s opicou nedohodne, vymyslel si lesť a pomaly sa vracajúc zvolal na opicu, keď si práve napĺňala vrecká najzrelším ovocím:

„Žarty bokom; že vieš hádzať som videl. Ale o vás opiciach sa vraví, že viete robiť pekné kotúle a visiac na chvoste sa hojdať z konára na konár, to ty určite nedokážeš!“

„Čo nedokážem, ty hlúpy krab? Ja že neviem robiť kotúle?“ kričala pohoršená opica. „Pozeraj, hlúbe zviera!“ S tými slovami sa zavesila na chvost, hojdala sa cez rôzne konáre a robila najkrajšie brušné cviky na silnom, hladkom konári. A len nato krab čakal; pretože, keď opica visela dolu hlavou a hojdal sa, vypadlo jej z vreciek ovocie a kotúľalo sa po zemi, kde ho krab rýchlo pozbieral a odniesol do bezpečia domovu.

Keď bola opica so svojimi gymnastickými kúskami hotová a víťazoslávne chcela krabovi zakričať nejaké posmešky, všimla si, že sú jej vrecká prázdne a videla, ako krab práve pozbieral posledné plody stromu kaki.

Rozzúrená, že sa nechala prekabátiť, jedným skokom zliezla zo stromu, vrhla sa na kraba a bila ho hlava-nehlava. Napoly mŕtveho ho nechala ležať a rýchlo sa pobrala preč. No keď opica zmizla, úbohý krab sa namáhavo a v ťažkých bolestiach odvliekol k potoku, kde si ochladil a omyl svoje rany. Krab mal priateľku, osu, ktorá žila v starom, odumretom strome, na kraji potoka. Tá videla ako si krab omýval rany; priletela a opýtala sa, čo sa mu stalo.

Krab jej povedal o opicinom hanebnom čine, čo osu veľmi popudilo a rozhodla sa ju potrestať; zalietla k niekoľkým priateľom, rozpovedala im tú príhodu a nakoniec sa jej podarilo nájsť dvoch, vajce a veľký, ťažký ryžová mažiar, ktorí s ňou súhlasili, aby opicu potrestali. Najprv sa však krab musí zotaviť, kvôli čomu ho tí traja vyhľadali a v jeho súžení ho tak znamenite opatrovali, že čo nevidieť bol celý, až na malé ochrnutie v prednej nohe.

Keď krab mohol znovu vyjsť von, zvolali vojnovú poradu. Krab, ktorý bol dobromyseľný a po pominutí bolesti už nemal viac myšlienky na pomstu, nechcel o takom prísnom treste, ako je usmrtenie opcie, ktorý ostatní navrhovali, vôbec počuť. Nakoniec sa dohodli na tom, že keď opica poprosí o odpustenie a sľúbi, že už nič zlého krabovi nevyvedie, tak nech je jej odpustené; ale ak nie, musia jej siahnuť na život.

Osu poverili, aby oznámila toto rozhodnutie opici a aby ju vyzvala, nech sa dostaví pred dom kraba a tam vysloví svoje ospravedlnenie. Odletela, bzuk, bzuk, do neveľmi vzdialeného lesa, v ktorom bývala opica a mala to šťastie, že ju zastihla. S hlasným bzukotom vletela oknom do izby, kde čupela* opica pri fľaške saké. 

„Čo mi dobrého prinášate, pani osa?“ opýtala sa.

„Dobrého alebo zlého, ako to prijmete!“ odvetila osa a odovzdala posolstvo. Opica sa smiala: „Vaša hrozba mi je na smiech, ako sa mi opovažujete vyhrážať smrťou, to musia prísť iní, než také malé stvorenia ako vy.“

„Len nebuďte domýšľavá,“ povedala osa, „aj keď sme malí, máme svoje zbrane!“

„Nevystatuj sa, hlúpe zviera!“ zvolala opica nahnevane; ale sotva do povedala, už jej sedela osa na nose a obdarila ju veľmi silným poštipnutím. Opica zrevúc od bolesti vyskočila a kričala: „Prídem, prídem!“

„Dobre! Máš šťastie! Ale stráň sa zlých žartov, neunikneš nám!“ S týmito slovami osa odletela a povedala svojim priateľom doma výsledok jej poslania.

Na ďalší deň musel krab ešte hrať chorého, uložil sa do postele a zakryl sa až po hlavu, mažiar sa postavil zvonka na výstupok nad dverami, vajce sa uložilo na ohnisko a osa sa posadila na okraj vedra s vodou, ktoré stálo v tmavom kúte. Takto všetci štyria očakávali opicu. Netrvalo to ani dlho a opica sa priblížila veľmi bojazlivo. Jej nos bol od osieho uštipnutia veľmi napuchnutý, vyzerala tak smiešne, že mažiar sa od smiechu len tak natriasal a takmer by spadol zo svojho miesta, ak by sa rýchlo nezachytil. Opica sa obozretne rozhliadla na všetky strany; ale keď nikoho nezazrela, pristúpila bližšie nazerala dverami do miestnosti, kde uvidela ticho ležať kraba. Teraz sa jej vrátila odvaha a smelo vkročila do izby a s pokryteckou tvárou pozdravila kraba, ktorý sa tváril veľmi choro a slabo a s tichým hlasom odpovedal na jej pozdrav. Očakával, že opica vysloví svoju prosbu o odpustenie; ale opäť sa jej vrátila tá stará spupnosť a vôbec nepomýšľala na to, aby sa ponížila, väčšmi ju zaujímalo vajce, ktoré uzrela na ohnisku a rýchlo ho schmatla a posmešne sa smejúc riekla: „Ty si teda jeden z tých, ktorí mi chcú siahnuť na život? To nesmie ostať nepotrestané. Tvoja drzosť ťa teraz bude stáť život a k tomu mi budeš ešte veľmi dobre chutiť, pretože vajíčka jem najradšej!“

„Dávaj si pozor, opica,“ zvolal varovne krab, „vieš, čo ťa čaká, ak neprestaneš s tými zlými žartmi!“

„Len sa pozri, ako sa bojím tvojich hrozieb a vyhrážok tvojich takzvaných priateľov!“ povedala opica a položila vajce na žeravé uhlie s úmyslom uvariť ho. Ale trest nedal na seba dlho čakať; pretože keď sa sklonila nad vajcom, aby videla ako sa škrupina sfarbuje horúcimi uhlíkmi do hneda, vtom praskla a horúce kúsky jej vleteli do očí a popálili jej tvár.

Aby zmiernila bolesť, utekala k vedru s vodou; ale tu už na ňu čakala osa a začala ju nemilosrdne štípať, keď si opica chcela ponoriť tvár do vody. Plačúc od bolesti chcela utiecť z izby. Ale keď bežala cez dvere, zoskočil z hora mažiar a tĺkol opicu svojim tĺčikom. Teraz vyšiel krab a aj osa von;  krab sa posadil na šiju opice a uštipol ju, osa vytasila svoj meč a bodla ju na smrť. Aj vajce sa medzitým pozviechalo a sledovalo toto predstavenie.

Tak potrestali nepatrné stvorenia zlomyseľnú opicu.

Z toho vyplýva, že zlé skutky vždy nájdu svoju odmenu a že ako pomstiteľ netreba zabúdať ani na tých najmenších.

*Kaki - plod ebenovníka rajčiakového. Diospyros kaki má v Japonsku veľkosť jablka a vzhľadom je podobné paradajke, je veľmi obľúbené. Konzumuje sa čerstvé, ale aj sušené.

*Ame – Pšeničný glutén. Zo pšenice pripravovaný sirup podobný medu.

*Ako je známe nesedia Japonci na stoličkách, ale čupia na podlahe.

 

Múdry zajac

 

Jedného krásneho dňa plával rybí kráľ* radostne vôkol svojho kráľovstva. Bol prekrásny deň a slnko ožarovala vodu takmer až na jej dne. Tu zrazu pred sebou uzrel tučného, veľkého červíka, ktorý sa mu videl veľmi chutný a pretože práve pociťoval trochu hlad, priplával k červíkovi, chňapol po ňom a – strašná bolesť prenikla jeho telom, lebo sa chytil na udicu, ktorej háčik mal zapichnutý v ústach. Ťahal a ťahal a po silnom boji a veľkých bolestiach sa mu nakoniec podarilo rybársky vlasec pretrhnúť a odplávať do svojho zámku, kde sa hodil na posteľ a nechal si zavolať osobných lekárov. Keď títo stáli pri posteli rybieho kráľa, rozpovedal im o nepriazni osudu, o tom ako uviazol na udici a ako sa mu nakoniec podarilo pretrhnutím vlasca oslobodiť a uchrániť sa od toho, aby jeho kráľovské telo slúžilo sťaby potrava obyčajným dvojnožcom, ktorí sa volajú ľuďmi.

„Ale ten prekliaty háčik mi uviazol v krku a nie a nie ho z tadiaľ dostať, trpím strašnými bolesťami. Kto ho vytiahne, toho kráľovsky odmením!“ uzavrel kráľ svoje rozprávanie. Lekári bezradne stáli pri posteli rybieho kráľa a radili sa, čo majú robiť.

Kráľ bol čoraz väčšmi rozčúlenejší a nechal v svojej ríši vyhlásiť, že ten kto mu z krku vytiahne háčik, toho opatrí kráľovskými poctami a štedro ho odmení.

Vo vode sa to len tak hmýrilo, zo všetkých strán sa náhlili poddaní, od veľkých a vysoko postavených až po najmenších, od veľryby až po korušku. Prišli všetci, čo počuli posolstvo, ale iba potriasli hlavami, pretože nik nevedel dať rady, nikto nevedel povedať, ako z rybieho hltanu odstrániť rybársky háčik.

A tu sa ohlásila korytnačka, ktorá stála úplne vzadu. Postrčili ju dopredu a tam vysvetlila, že najlepším prostriedkom sú dve čerstvé oči zajaca; tieto sa musia priložiť na miesto, kde je háčik a ten sa potom vytiahne cez zajačie oči. Prítomní súhlasili s korytnačkou a aj lekárom sa vypočutá rada zdala dobrá.

Ale odkiaľ vziať zajačie oči? Kráľ rozhodol: „Kto navrhne liek, musí ho aj zaobstarať; choď korytnačka a dones mi zajačie oči lebo inak sa už nesmieš ukázať v mojej ríši!“

„Dobre!“ odvetila korytnačka. „Prinesiem Vám zajaca, ale oči mu musia vziať lekári a dovoliť mi, aby som sa vzdialila, pretože neznesiem pohľad na krv a tobôž ju nemôžem cítiť!“

Všetci boli s týmto spokojní a korytnačka sa vydala na cestu a už sa tešila na tú veľkú poctu a dary, ktoré jej budú udelené, keď sa jej podarí do kráľovského zámku priviesť zajaca. Vyliezla z vody a kráčala po kopci, na ktorom, ako vedela, sa usadil jeden zajac. Mala šťastie; pretože keď sa s námahou vyškriabala na kopec, uvidela zajaca ako práve sedí u raňajok; mal pred sebou nádhernú kapustnú hlavu, ktorú ohrýzal. Keď zajac začul zvuk približujúcej sa korytnačky, od ľaku nechal padnúť kapustovú hlavu a rýchlo sa postavil na zadné lapky, aby videl, kto prichádza. Ale keď zbadal, že je to len korytnačka, upokojil sa a pozdravil ju. „Čomu vďačím za Vašu návštevu, vážená pani korytnačka?“ opýtal sa.

„Ničomu zvláštnemu, pán Lamprecht!“ odpovedala korytnačka, ešte celkom udýchaná od toľkého lezenia. „V ríši rybieho kráľa vychvaľovali výhľad, ktorý sa odtiaľto naskytá a tak som bola vyslaná zistiť, či tomu naozaj tak je. Dovolíte, aby som sa trochu rozhliadla!“

„Nech sa páči!“ odvetil zajac.

Korytnačka sa nato pozrela dopredu, dozadu, vpravo a vľavo a spravila aj pár krokov čochvíľa na tú alebo onú stranu a správala sa, akoby všetko pozorne pozorovala, potom mienila: „Nič tak výnimočne krásne tu nevidím, toto miesto vychvaľovali väčšmi, než je pravda!“

„Áno, pani korytnačka,“ odvetil zajac, „na tejto strane kopca nie je nič zvláštneho k videniu, musíte sa unúvať na druhú stranu! Poďte, povediem vás!“

„Čo sa nachádza na druhej strane kopca?“

„Oveľa, oveľa viac než tu! Tu sa nachádzajú len lúky a pasienky, ale na druhej strane sa rozprestierajú nádherné kapustné a repné polia s tak šťavnatou a chutnou zeleninou - jedna báseň!“ zvolal zajac.

Korytnačka sa zasmiala a mienila: „Pozeráte na vec žalúdok namiesto očí. Len zostaňte, nemám náladu hľadieť na kapustné a repné polia, to radšej budem chváliť krajinu rybieho kráľa, tam sa nachádza všetko dobré a krásne: nádherné, chladné lesy, prekrásne lúky, údolia, pahorky a polia, na ktorých sú kapustové hlavy oveľa väčšie a šťavnatejšie než tu na pevnine. A potom to pohodlie, žiadna námaha a úsilie. Aby som sa k Vám dostala, musela som sa namáhavo vyšplhať, skoro som stratila dych, pokým voda ma odnesie všade kam chcem. A ten pokoj a bezpečie tam dole, nie sú tam žiadny ľudia a ani lovci! Nie, viete pán zajac, celé Vaša krásna krajina a celá pevnina mi môže byť ukradnutá, chválim moju ríšu a chcem sa čo najrýchlejšie vydať na cestu domov!“

„Hm, hm!“ urobil zajac a chvíľku rozmýšľal. „Počúvajte, pani korytnačka, tak krásne ste mi vykreslil Vašu krajinu, že som naozaj zatúžil aspoň raz ju uzrieť; ale bohužiaľ to nejde, pretože v tej prekliatej vode nemôže našinec vôbec žiť. Nemôžete mi príležitostne odtiaľ zdola poslať alebo priniesť jednu kapustnú hlavu?“

„Bohužiaľ, to nie je možné!“ odvetila ľstivá korytnačka, ktorá si všimla, že zajac má záujem navštíviť ríšu rybieho kráľa. „Naše kapustné hlavy sú také veľké, že by som nevládala ani jednu odniesť. Ale, poďte so mnou. Voda Vám nebude pôsobiť žiadne ťažkosti, či už žijete na vzduchu alebo vo vode, všetko je rovnaké, všetko je to len o zvyku!“

„To môže byť všetko pravda, ale ja neviem plávať!“ povedal zajac zarmútene.

„To je maličkosť!“ zvolala korytnačka, ktorá už sotva vedela zakryť svoje nadšenie a radosť, „ak pôjdete so mnou, rada Vám pomôžem z čistého priateľstva a privediem Vás do našej ríše. Keď prídeme k vode nasadnete na môj chrbát a pevne sa chytíte labkami vpredu pod mojím pancierom. Ja Vás potom bezpečne zavediem dolu a keď sa Vám tam nebude páčiť, rovnako bezpečne aj naspäť na pevninu!“

No zajac priveľmi nedôveroval rozprávaniu korytnačky, mal hrozný strach z vody, ale ona mu cestu vykreslila ako celkom bezpečnú a dokonca mu dala aj svoje čestné slovo, že mu voda ani v najmenšom neublíži.

Zajac sa teda premohol a rozhodol sa cestu podstúpiť. Keď obaja prišli k okraju vody, vystúpil na jej chrbát a pevne sa chytil prednými lapkami panciera korytnačky, ktorá sa pomaly norila do vody. Zajac bol predsa nesvoj, keď zacítil studenú vodu a keď ju mal dokonca nad hlavou, a tak bojazlivo zavrel oči. Potom ich znovu otvoril a uvidel, že voda mu naozaj naspôsobuje žiadne ťažkosti. Bol uchvátený divmi pod vodou, o ktorých doposiaľ nemal ani tušenia, videl kvitnúce údolia so sviežimi trávami, zelené polia, trblietavé hory zarastené ružami a inými kvetmi, ktoré nepoznal.

A potom ten život vo vode! Tisíce rýb krúžili vôkol neho a oslavovali ho. Zrazu priplávali dlhé, úzke, útle ryby, ktorým ostatné úctivo urobili miesto. „Čo sú to za zvieratá?“ spýtal sa zajac. „To sú kráľovi služobníci!“ odvetila korytnačka.

Keď tieto ryby priplávali bližšie, zložili zajacovi kompliment, gratulovali mu, že mal odvahu podstúpiť cestu a povedali mu, že sa kráľ dopočul o jeho návšteve a obdivuje jeho smelosť. Kráľ si praje takého nebojácneho zajaca vidieť a pozýva ho do svojho zámku.

Zajac bol hrdý za toľkú poctu a pozvanie prijal. Ryby sa obrátili a plávali vpred, korytnačka so zajacom na chrbte ich nasledovali.

Keď prišli do kráľovského zámku, zostúpil zajac z panciera a zaviedli ho do izby chorého, zatiaľ čo korytnačka medzitým vzala nohy na plecia.

V izbe chorého boli len lekári zhromaždení okolo kráľa a zajaca priateľsky vyzvali, aby sa posadil na skvostné kreslo z mušle. Potom sa lekári ticho radili, akoby sa čo najjednoduchšie zmocnili zajačích očí. Ale zajac mal dobré uši a s hrôzou si vypočul ich tichý rozhovor a hoci mal premočené chlpy prilepené na tele, hneď mu od strachu stáli dupkom. Preklínal svoju zvedavosť a rozmýšľal, akoby sa čo najlepšie vyvliekol z pasce, ktorú mu nastražila korytnačka. Nakoniec dostal nápad. „Počúvajte, Vy páni!“ zvolal, „počul som, že ste vraveli o mojich očiach. Čo je s nimi, čo chcete s mojimi očami?“

Lekári mu zdvorilo vysvetlili celú záležitosť a prosili ho, aby na záchranu kráľovho života dobrovoľne obetoval svoje oči!

„To je ale hlúpe,“ povedal zajac, tváriac sa, akoby premýšľal, pričom hýbal ušami sem a tam, „áno, bolo hlúpe od korytnačky, že mi to ihneď nepovedala, inak by už dávno bývalo Vášmu kráľovi lepšie. Musíte totiž vedieť, Vy, vysokopostavení a vzdelaní páni, že mi zajace máme štvoro oči, a to dve prirodzené a dve zhotovené z horského krištáľu. Tie z krištáľu nosíme, aby sme si chránili tie prirodzené pred prašným alebo daždivým počasím pri búrke alebo nečase. Pretože mi korytnačka nepovedala, prečo sem mám prísť, nasadil som si umelé oči, lebo som veril, že prirodzené oči, s ktorými vidím na povrchu, mi vo vode nebudú nič platné alebo si ich dokonca poškodím. Prirodzené oči som si schoval doma a bude mi veľkou cťou, poskytnúť ich Vášmu kráľovi k vyliečeniu. Neostáva nič iné,“ dodal so svätuškárskym výrazom, „než aby ste korytnačku opäť poslali na pevninu, a tá priniesla moje oči!“

„A nájde korytnačka tie oči?“ namietol jeden z lekárov.

„Musíme sa jej spýtať!“ mienil iní a tak znovu zavolali korytnačku. Tá veselo priplávala, lebo verila, že všetko je u konca a teraz ju čaká odmena. Ale ako sa vystrašila, keď uvidela celkom čulého zajaca s očami v jamkách sedieť na mušľovom kresle. Nevedela, čo si má myslieť a bola nemilo prekvapená, keď sa jej dostalo nadávok, namiesto slov vďaky. Vyčítali jej, že takému láskavému pánovi ihneď nepovedala, čo od neho chcú, čím oddialila uzdravenie kráľa.

„Tak je to teda!“ pomyslela si korytnačka, „takto dopadne ten, kto chce tým hore preukázať službu. Nech sa akokoľvek snažíš, nikdy to nie je správne!“ Opýtali sa korytnačky, či sa odváži nájsť oči zajaca a priniesť ich, ak jej zajac presne opíše miesto, kam ich schoval.

Korytnačka vysvetlila, že úlohu prijme a oči pohľadá; ale priniesť ich sem je pre ňu príliš riskantné, pretože nevie s takými citlivými vecami, ako sú oči, zaobchádzať. Najlepšie bude, ak ich zajac sám prinesie, tam a späť ho rada odvezie. Presne to chcel zajac počuť, ale tváril sa, akoby od neho veľa vyžadovali a tu sa aj kráľ rozhneval a riekol:

„Nestačí, že nám zajac ponúkol svoje oči? Máme od takého láskavého pána požadovať, aby sa ešte sám unúval podstúpiť cestu, pretože ste Vy korytnačka príliš nedbalá? Nie! Zaraz sa vydajte na cestu a nie aby ste sa vrátili bez očí. Vašou úlohou je napraviť chybu, ktorú ste zapríčinili!“

Zajac dostal strach, že si ho tu naozaj ponechajú, a tak sa vzchopil a odvetil:

„Prepáčte, vznešený kráľ! Myslím si, že pani korytnačka má pravdu. Aj keď nájde oči, obávam sa, že s nimi nebude vedieť zaobchádzať a poškodí ich tak, že už nebudú mať pre vás úžitku. Preto dovoľte, aby som sprevádzal korytnačku a oči Vám sám odovzdal. Tá krátka cesta nie je namáhavá a aj keby bola, pre Vás, vznešený kráľ, mi nie je žiadna námaha priveľká!“

Všetci boli ohromení toľkou šľachetnosťou, hanbili sa zároveň aj za to, že chceli zajaca oklamať, jeho, ktorý bol taký veľkorysý a ešte raz chcel podstúpiť cestu, len aby preukázal kráľovi službu. Po dlhých dohadoch nakoniec prikázali korytnačke, aby zaviedla zajaca na pevninu a bezpečne ho spolu s očami opäť doviedla ku kráľovi.

Potom čo sa zajac zdvorilo rozlúčil, ho korytnačka opäť vzala na chrbát a odviezla ho na pevninu. Keď tam prišli, otriasol si zajac vodu z kožucha a prehovoril ku korytnačke:

„Ty úskočná zver, takmer si ma prekabátila, ale moja lesť bola lepšia než tá tvoja a Vaša hlúposť väčšia než tá moja. Ak potrebuješ zajačie oči, len si ich hľadaj. Tie moje zatiaľ ešte potrebujem pre seba. Zbohom a vrelo odo mňa pozdrav Vášho kráľa!“

Ako dopovedal, vyskočil a rozbehol sa po kopci, zanechajúc sa sebou udivenú korytnačku neschopnú slova.

Od tých čias sa zajac vyhýba každej korytnačke a korytnačka odvtedy žije raz vo vode a inokedy na zemi, pretože vo vode sa bojí rybieho kráľa a na zemi ešte stále dúfa, že nájde pár zajačích očí.

 

*Myslí sa kapor, ktorý sa v Japonsku považuje za symbol sily, lebo pláva proti prúdu a sám prekonáva vodopády a pereje.

 

Maurigašima

 

Maurigašima bol kedysi prekvitajúcim ostrovom, ktorého obyvatelia mohli žiť šťastne a spokojne, pretože všetko, čo potrebovali k životu, im ostrov poskytol. Taktiež im poslúžil vynikajúcou hlinou, z nej ľudia vyrábali nádherné hrnce a misky, za ktoré sa platil veľký peniaz. Z tohto dôvodu panoval na ostrove blahobyt a bohatstvo, chudobných ľudí tam vôbec nebolo.

Ostrov sa rozprestieral južne od Japonska, v blízkosti dnešnej Formosy, jeho vládcom bol Pairuno, bohabojné a spravodlivé knieža, ktoré s veľkým smútkom sledovalo ako bohatstvo a blahobyt kazí morálku jeho poddaných, ako sa väčšmi oddávajú obžerstvu a nečinnosti a pohŕdajú učením bohov.

Nič nepomáhalo priviesť obyvateľov Maurigašimy späť na cestu čestného spôsobu života, ani všemožné napomínania a ani dobrý príklad bohumilého a sporiadaného života panovníka; práve naopak, neresti získavali na prevahe, dokonca aj úradníci, ktorí sa doposiaľ ovládali sa nakoniec poddali nerestnému životu a zanedbávali svoje povinnosti. Keď Pairuno videl, že všetky jeho dobré rady nepomáhajú a že mu chýba sila, aby násilím privodil zlepšenie pomerov, pretože samotní úradníci viedli bezuzdný život a už neposlúchali, obrátil sa na bohov a prosil ich o pomoc a spásu.

Jedného dňa bol opäť v svätyni ponorený vo vrúcnej modlitbe, keď vtom začul hlas, ktorý mu šepkal:

„Kalich hriechov Maurigašimy je plný a bohovia sa rozhodli ostrov a všetkých obyvateľov zničiť. Len ty si bol vyvolený, aby si prežil a potomstvu ohlásil zánik ostrova, aby si aj druhí z toho vzali ponaučenie. Preto maj pripravenú loď a vzdiaľ sa, keď nastane hodina súdu, ktorý bohovia vyniesli nad Maurigašimou a jej obyvateľmi. Pretože si spravodlivý a ctíš si bohov, dozvieš sa hodinu súdu. Keď tváre chrámovej stráže, ktorá stojí v podobe sôch pri vstupe do svätyni budú červené, tak sa naloď a neotáľaj; pokým budú mať tváre svoju bielu farbu, nehrozí žiadne nebezpečenstvo!“

Pairuno sa poďakoval bohom za vyjavenie a prosil, aby to smel zvestovať svojim poddaným, nech sa ten kto chce obráti na správnu cestu. Bohovia vyhoveli žiadosti a dali Pairunovi prísľub, že každý, kto sa s ním dobrovoľne nalodí, bude uchránený a zachránený. Potešený panovník sa vrátil do paláca. Nechal si zavolať úradníkov a zvestoval im, čo mu bohovia vyjavili; tiež vydal rozkaz, aby sa to oznámilo všetkým ľuďom.

Ale úradníci a obyvateľstvo sa výstrahe vysmiali a posmievali sa kniežaťu, jeden z úradníkov sa raz v noci tajne zakradol k svätyni a pomaľoval tváre sôch červenou hlinou.

Keď to Pairuno ráno uzrel, uveril, že prišla hodina súdu a rýchlo sa nalodil s rodinou. Vyzýval ľud, aby sa tiež zachránil a pozýval ich na loď. Ale všetci sa mu posmievali a posmeškár, ktorý v noci potrel tváre sôch, priznal svoj čin škodoradostne sa smejúc, pričom vysvetľoval, že nie bohovia, ale on zapríčinil ich červené sfarbenie.

Ale Pairuno odpovedal vážne:

„Bohovia mi nepovedali, že oni zmenia bielobu tvár chrámových stráži na červenú, len mi vyjavili, že keď budú tváre červené, potom nastala hodina súdu! Teraz sú tváre červené a slová bohov nemožno prekrúcať alebo ich spochybňovať. Keď si ty posmeškár predišiel bohov, o to horšie pre teba!“

S tými slovami dal Pairuno príkaz odraziť sa od zeme a zotrvať v rozumnej vzdialenosti. Sotva sa tak stalo, zatiahla sa obloha, z hlbín mora sa ozvalo šumenie, vlny sa vysoko navŕšili a ostrov sa potopil na dno mora so všetkým, čo na ňom bolo. Potom znovu nastalo svetlo, more bolo pokojné ako vždy, azúrová obloha sa usmievala, ale po prekvitajúcom ostrove neostalo ani pamiatky. Pairuno priplával na pevninu a podal zvesť o konci Maurigašimy a jej obyvateľoch.

Ešte dnes, keď sa za pokojného počasia a jasných mesačných nocí rybári plavia na miestach, kde kedysi stál ostrov, rozoznávajú hlboko na dne ulice a domy; niekedy sa stane, že sa v sieťach zachytí nejaký ten kus z predtým v Maurigašime vyrobených vzácnych riadov: váza, miska alebo nejaký hrniec. Takéto objekty sú veľmi žiadané a platí sa za ne veľký peniaz, preto sa každý jeden rybár môže nazývať šťastlivcom, keď takýto kúsok nájde. Mnohých už zlákalo hľadať takéto kúsky, ale len toho, kto má čisté srdce a koho neženie túžba po bohatstve, nechajú bohovia aj niečo nájsť; všetci ostatní sa musia vrátiť s prázdnymi rukami a často aj s potrhanými sieťami.

 

 

Preklad: ©2014 - 2016 ~Matúš T.