Kurd Laßwitz

Na mydlovej bubline

(1887)

„Strýko Wendel, strýko Wendel! Pozri na tú veľkú mydlovú bublinu, tie nádherné farby! Odkiaľ asi tak tie farby pochádzajú!“

Takto volal môj synček z okna, odkiaľ poletovali do záhrady pestré penové guľôčky.

Strýko Wendel sedel vedľa mňa v tieni vysokých stromov a naše cigary obohacovali ten čistý, ostrý vzduch pekného letného popoludnia.

„Hm!“ zabručal strýko Wendel obrátený ku mne.

„Vysvetli mu to! Hm! Som zvedavý, ako to chceš spraviť. Interferenčné farby na tenkých povrchoch lístkov, všakže? To už poznám. Rozličné vlnové dĺžky, farebné pruhy sa neprekrývajú rovnomerne a tak ďalej. Pochopí to chlapec – hm?“

„No,“ odvetil som trocha v rozpakoch, „dieťa pochopiteľne nedokáže porozumieť fyzikálnemu vysvetleniu, ale to nie je ani potrebné. Vysvetlenie je niečo relatívne a musí sa riadiť hľadiskom pýtajúceho. To značí, že akákoľvek nová skutočnosť musí byť začlenená do obvyklého myšlienkového pochodu a konfrontovaná so známymi predstavami – a keďže formuly matematickej fyziky nepatria do obvyklého myšlienkového pochodu mojej ratolesti...“

„Hm, nie je to najhoršie!“ prikývol strýko Wendel. „Celkom si trafil klinec po hlavičke. Nemôžeš to vysvetliť, nie v kombinácii so známymi predstavami – neexistuje žiaden styčný bod. Práve to je ono! Skúsenosť dieťaťa, to je úplne iný svet – sú veci, ktorým chýba akékoľvek súvislosť. Všade je to tak! Učení musí mlčať a učitelia klamať, inak skončia na kríži, hranici, či v humoristickom časopise, podľa aktuálnej módy. Mikrogén! Mikrogén!“

Posledné dve slová si strýko zamrmlal iba pre seba. Nepostrehol by som ich, ak by som pomenovanie „mikrogén“ už viackrát z jeho úst nezačul. Bol to jeho najnovší vynález.

Strýko Wendel učinil už veľa objavov. Vlastne nerobil nič iné okrem objavov. Jeho byt bolo jedno veľké laboratórium, napoly alchymistická dielňa, napoly moderný fyzikálny kabinet. Bol to prejav veľkej priazne, keď dovolil niekomu vstúpiť dnu, pretože všetky svoje objavy držal v tajnosti. Len občas, keď sme spolu sedeli v dôvernom rozhovore, poodkryl cíp závoja, ktorý spočíval na jeho tajomstvách. Vtedy som žasol nad bohatstvom jeho vedomostí, a ešte viac nad hĺbkou jeho pohľadu na vedecké metódy a ich dosahu na celkový vývoj kultúrneho pokroku. Ale nedal sa primäť, aby vystúpil so svojimi názormi, a tým ani so svojimi vynálezmi, pretože tieto, ako vravel, sú bez jeho nových teórií nepochopiteľné. Na vlastné oči som videl, ako z anorganických látok syntetickým postupom vyrobil proteín. Ale keď som naňho naliehal, aby tento epochálny objav, ktorý mal pravdepodobne vlastnosť úplne pretvoriť naše sociálne podmienky, zverejnil, zakaždým hovorieval: „Nemám túžbu sa nechať vysmiať. Nepochopia to. Nie sú na to zrelí, žiaden styčný bod, iný svet, iný svet! Počkaj tisíc rokov! Nech sa ľudia hádajú, jeden vie len tak málo ako ten druhý.“

Najnovšie objavil „mikrogén“. Presne neviem, či to bola látka alebo zariadenie; ale toľko som pochopil, že sa mu tým podarilo docieliť miniaturizáciu v priestorových, ako aj časových dimenziách v akomkoľvek pomere. Zmenšenie nielen pre oči, aké je možné prostredníctvom optických prístrojov, ale pre všetky zmysli. Celá činnosť vedomia sa zmenila tak, že sa zmenšili aj všetky kvantitatívne vzťahy. Tvrdil, že by dokázal zmenšiť akékoľvek indivíduum a sním aj jeho pohľad na svet na jednu milióntu, ba dokonca bilióntu časť jeho veľkosti. Ako to robí? Vtedy sa opäť ticho pre seba usmial a zamrmlal:

„Hm, to sa nedá pochopiť, nemožno to vysvetliť, nebolo by to užitočné. Ľudia ostanú ľuďmi, či už veľkí alebo malí, neprekročia vlastný tieň. Načo sa hádať?“

„Čo ti teraz napadol ten mikrogén?“ opýtal som sa.

„Veľmi jednoducho, drahý priateľ. Mikrogén je pre dnešný učený svet to, čo mydlová bublina pre tvojho chlapca. Možno hračka, avšak k jeho pochopeniu chýba akýkoľvek styčný bod. Ale pretože učenci nie sú deťmi a domáhajú sa, že všetko vedia, vyvolalo by to nekonečný spor, ak by som na svetlo Božie vyšiel s mojim učením. Úplne zbytočné, pretože potrebný úsudok je ďaleko za všetkým dnešným chápaním. Vysmiali by sa mi... hm... blázinec...“

„Bez ohľadu na to,“ zvolal som, „je povinnosť hlásať pravdu, aj za cenu, že človek musím na seba vziať martýrium nedocenenia. Len touto cestou sa dosiahli kultúrne pokroky. Ukáž svoj dôkaz.“

 „Hm,“ povedal strýko, „ale čo keď tie dôkazy nedokáže nikto pochopiť? Ak rozprávame dvoma rôznymi jazykmi? Potom sa spor skončí deštrukciou minority, či už fyzickou alebo morálnou. Vonkoncom nemám na to náladu.“

„A predsa,“ odvetil som smelo, „priznal by som pravdu, ak by som mal v ruke dôkazy.“

„Pred nesvojprávnymi a nevidomými – že? Chceš to vyskúšať? Áno? Pozri sa na túto vec.“

Strýko Wendel vytiahol z vrecka malý prístroj. Rozpoznal som nejaké sklenené rúrky v kovovej obrube s nastavovacími skrutkami a drobnou stupnicou. Podržal mi rúrky pod nosom a začal otáčať skrutkami. Pocítil som, že vdychujem niečo nezvyklé.

„Ach, aká je krásna, tá tam!“ zvolal opäť môj syn, ukazujúc na novú mydlovú bublinu, ktorá sa pomaly vznášala od okenného parapetu.

„Teraz sa pozri na tú mydlovú bublinu,“ povedal strýko Wendel a ďalej krútil skrutkami.

Zdalo sa mi, ako by sa bublina zväčšovala. Stále som sa k nej približoval. Okno s chlapcom, stôl, pred ktorým sme sedeli, stromy v záhrade sa vzďaľovali, stávali sa stále nejasnejšími. Iba strýko Wendel zostal vedľa mňa; svoje rúrky schoval do vrecka. Teraz naše predchádzajúce okolie zmizlo. Obloha sa nad nami rozprestierala ako matnobiela, obrovská kupola, kým sa nestratila na obzore. Stáli sme na zrkadlovej ploche obrovského zamrznutého jazera. Ľad bol hladký a bez trhlín; a predsa sa zdalo, že je v ľahko vlniacom pohybe. Nezreteľné formy sa tu a tam pozdvihli nad povrchom.

„Čo sa to deje?“ zvolal som preľaknuto. „Kde sme? Unesie nás ten ľad?“

„Sme na mydlovej bubline,“ povedal strýko Wendel pokojne. „To, čo považuješ za ľad, je v skutočnosti povrch viskóznej vodnej blany, ktorá túto bublina tvorí. Vieš, aká hrubá táto vrstva, na ktorej stojíme, je? Podľa ľudskej miery sa rovná piatim tisícinám centimetra; až päťsto takýchto vrstiev naukladaných na seba by tvorilo jeden milimeter.“

Neuvedomele som zodvihol jednu nohu, akoby som sa tým mohol spraviť ľahším.

„Preboha,“ zvolal som, „nehraj so mnou ľahkovážnu hru! Vravíš pravdu?“

„Zaručene. Ale nemaj strach. Pre tvoju terajšiu veľkosť predstavuje táto blana pevnosť oceľového panciera s hrúbkou dvesto metrov. Pomocou mikrogénu sme zmenšili všetky naše rozmery v pomere jedna k sto miliónom. Z toho vyplýva, že táto mydlová bublina, ktorá má podľa ľudských meradiel obvod štyridsiatich centimetrov, je pre nás teraz rovnako veľká ako zemeguľa pre človeka.

„A akí sme veľkí?“ spýtal som sa neisto.

„Sme vysoký jednu šesťdesiat tisícinu milimetra. Ani pomocou najostrejšieho mikroskopu by nás neobjavili.“

„Ale prečo nevidíme dom, záhradu - a vôbec zem?“

„Všetky optické podmienky sú následkom našej malej veľkosti tak zmenené, že aj keď vidíme v našom súčasnom prostredí úplne zreteľne, žijeme úplne oddelení od nášho bývalého sveta, ktorého fyzikálne princípy sú sto miliónov ráz väčšie. Musíš sa uspokojiť s tým, čo môžeš vidieť na mydlovej bubline, a toho je tu dosť.“

„Som prekvapený,“ vpadol som mu do reči, „že tu vôbec niečo vidíme, že v tomto zmenenom stave fungujú naše zmysli rovnako ako predtým. Teraz sme menší než vlnová dĺžka svetla; molekuly a atómy musia na nás vplývať úplne inak.“

„Hm!“ uškrnul sa strýko Wenedl. „Čo sú to éterické vlny a atómy? Sú to vymudrované normy vypočítané ľuďmi pre ľudí. Teraz sme sa stali malými a s nami sa zmenšili všetky normy. Ale čo to má spoločné s vnemami? Vnem prichádza ako prvý a ustanovený; svetlo, zvuk a tlak zostávajú pre nás nezmenené, pretože sú kvalitami. Len kvantity sa menia, a ak by sme chceli vykonať fyzikálne merania, zistili by sme, že éterické vlny sú o sto miliónov ráz menšie.“

Medzitým sme ďalej putovali po bubline, až sme prišli na miesto, kde transparentné lúče vôkol nás vystreľovali do výšky ako voda vo fontáne, keď ma prepadla myšlienka, z ktorej mi tuhla krv v žilách. Čo ak mydlová bublina teraz praskne! Čo ak by som bol strhnutý na jednu z novovzniknutých vodných trieští a strýko Wendel so svojim mikrogénom na inú? Kto by ma kedy opäť našiel?“

„Rýchlo, Wendel, len rýchlo!“ zvolal som. „Priveď nás opäť do našej ľudskej veľkosti! Bublina musí čochvíľa prasknúť! Je zázrak, že ešte nepraskla! Ako dlho tu už sme?“

„Žiaden strach, povedal Wendel pokojne, „bublina vydrží dlhšie, než na nej zostaneme. Naša časomiera sa zmenšila zároveň s nami, a čo tu vnímaš ako minútu, je len sto milióntina pozemského času. Ak bublina poletuje vzduchom len desať pozemských sekúnd, pre náš súčasný stav to predstavuje celý vek človeka. Obyvatelia bublinu žijú vlastným životom sto tisíckrát rýchlejšie, než v súčasnosti my.“

„Prosím? Nechceš snáď tvrdiť, že bublina má tiež nejakých obyvateľov?“

„Samozrejme má obyvateľov a pomerne kultivovaných. Len ich čas plynie asi o desať biliónov ráz rýchlejšie ako ľudský, to znamená, že majú pocit, že žijú desať biliónov ráz tak rýchlejšie. Tri pozemské sekundy predstavujú asi toľko, ako milión rokov na bubline, aj keď obyvatelia nepoznajú koncept roka v našom slova zmysle, pretože ich bublinová guľa nemá pravidelnú a dostatočne rýchlu rotáciu. Ak uvážiš, že táto mydlová bublina, na ktorej sa nachádzame, vznikla len pred šiestimi sekundami, tak musíš uznať, že za tieto dva milióny rokov boli schopní vytvoriť celkom pekný život a primeranú civilizáciu. Minimálne to zodpovedá mojim skúsenostiam z iných mydlových bublín, z ktorých všetky nezaprú rodinnú podobnosť s matkou zemou.“

„Ale kde sú tí obyvatelia? Vidím tu veci, ktoré asi možno považovať za rastliny, a tieto pologuľovité kupoly môžu predstavovať mesto. Ale niečo antropomorfné nemôžem objaviť.“  

„Prirodzene. Dokonca aj keď sa naša schopnosť vnímania oproti tej ľudskej o sto miliónov ráz zväčšila, stále je o stotisíckrát pomalšia, ako tá Saponínov – tak budeme nazývať obyvateľov mydlovej bubliny. Ak my veríme, že uplynula jedna sekunda, oni prežijú dvadsaťosem hodín. V tomto pomere je tu všetok život zrýchlený. Pozoruj túto rastlinu.“

„Máš pravdu,“ povedal som. „Jasne vidím, ako tu tie stromy – lebo tieto koralom podobné útvary majú byť asi stromami – pred našimi očami rastú, kvitnú a rodia ovocie. A tam sa mi vidí, akoby takpovediac dom vyrastal zo zeme.“

„Saponíni tam stavajú. V tejto minúte, počas ktorej sa prizeráme, vidíme výsledky viac ako dvojmesačnej práce. Samotných pracovníkov nevidíme, pretože ich pohyby prebiehajú príliš rýchle pre naše vnímanie. Ale môžeme to zmeniť. Pomocou mikrogénu upravím náš zmysel pre čas o stotisíckrát. Na, čuchni si ešte raz. Naša veľkosť ostane rovnaká, zmenil som iba nastavenie na časovej škále.“

Strýko Wendel opäť vytiahol svoje rúrky. Privoňal som a ihneď som sa ocitol v meste, obklopený množstvom čulo zaneprázdnených postáv, ktoré oplývali rozhodnou podobnosťou s ľuďmi. Len sa mi všetci zdali trocha transparentný, čo mohlo prameniť z ich glycerínového a mydlového pôvodu. Počuli sme ich hlasy, avšak ich jazyku som nerozumel. Rastliny stratili zo svojho predošlého rýchleho rastu, teraz sme ich vnímali v rovnakom pomere ako Saponíni. Čo sa mi predtým zdalo ako prúd vody z fontány, sa teraz ukázalo ako kvetenstvo rýchlo rastúceho vysokého druhu trávy.

Aj obyvatelia mydlovej bubliny si nás teraz všimli a obkolesili nás s množstvom otázok, prejavujúc tak svoju zjavnú túžbu po poznaní.   

Komunikácia medzi nami bola veľmi ťažká, pretože ich končatiny, ktoré mali určitú podobnosť s chápadlami polypov sa pohybovali takým zvláštnym spôsobom, že dokonca aj posunková reč zlyhala. Prijali nás celkom priateľsky; považovali nás, ako sme sa neskôr dozvedeli, za obyvateľov inej časti ich glóbusu, ktorú ešte nenavštívili. Potravu, ktorú nám ponúkli mala silnú alkalickú príchuť a veľmi nebola podľa nášho vkusu; ale časom sme si na ňu zvykli. Namiesto nápojov boli iba akési kašovité polievky, čo sme považovali za nepríjemné. A vôbec všetko v tomto svete bolo z viskóznych a rôsolovitých látok a bolo obdivuhodné vidieť, ako aj za týchto rozdielnych podmienok príroda, alebo skôr svet vytvárajúca životná sila, dokázala prispôsobením sa vytvoriť náležité usporiadanie. Saponíni boli naozaj inteligentné stvorenia. Potrava, dýchanie, pohyb a odpočinok, nevyhnutné potreby všetkých živých tvorov, nám poskytli prvý záchytný bod na to, aby sme porozumeli a osvojili si niečo z ich reči.

Keďže sa ochotne starali o naše potreby a Wendel ma uistil, že naša neprítomnosť z domu predstavuje v pozemských pomeroch mizivo malý časový úsek, radostne som sa chopil možnosti lepšie sa oboznámiť s týmto novým svetom. Síce sa tu nestriedal deň s nocou, ale existovali pravidelné prestávky od práce, čo približne zodpovedalo nášmu rozdeleniu dňa. Horlivo sme sa zaoberali osvojením si saponínskeho jazyka a neprepásli sme možnosť bližšie študovať fyzikálne vlastnosti mydlovej bubliny, ako aj sociálne zriadenie Saponínov. Za splnením posledného účelu sme cestovali do hlavného mesta, kde nás predstavili hlave štátu, ktorá niesla titul ‚Pán mysliacich‛. Saponíni sa sami nazývali ‚Mysliacimi‛ a to s právom, pretože pestovanie vedy majú vo veľkej úcte a o spory učencov sa intenzívne zaujímal celý národ, o čom sme sa neskôr presvedčili na vlastnej koži, aj keď to nebolo úplne príjemné.

O výsledkoch našich pozorovaní som si svedomito viedol knihu a zhromaždil som bohatý materiál, ktorý som po našom návrate na zem chcel zužitkovať na zostavenie kultúrnej histórie mydlovej bubliny. Bohužiaľ som do úvahy nevzal jednu okolnosť. Pri našom náhlom, nevyhnutnom zväčšení sa, som nemal svoje poznámky pri sebe, a tak sa prihodilo to nešťastie, že neboli vystavené účinkom mikrogénu. Samozrejme sa moje nenahraditeľné rukopisy už nedajú nájsť; poletujú ako neviditeľná smietka niekde vôkol a s nimi dôkazy o mojom pobyte na mydlovej bubline.

Žili sme asi dva roky medzi Saponínmi, keď napätie medzi dvoma hlavnými myšlienkovými prúdmi v ich kultúre dosiahlo mimoriadne nebezpečný stav. Doktríny starej školy o povahe sveta boli energicky napadnuté veľmi významným prírodovedcom menom Glagli, s ktorým živo súhlasilo mladšie progresívne hnutie. Preto, ako bolo zvykom v takýchto prípadoch, predviedli Glagliho pred súdnu stolicu ‚Akadémiu mysliacich‛, aby rozhodli, či je možné tolerovať jeho myšlienky a objavy v súlade so záujmami štátu a verejného poriadku. Glagliho protivníci založili svoje tvrdenia predovšetkým na skutočnosti, že nové učenie bolo v priamom rozpore so starými a nedotknuteľnými základnými zákonmi ‚Mysliacich‛. Preto požadovali, aby Glagli buď svoje učenie odvolal alebo aby bol vystavený zákonom predpísanému trestu. Predovšetkým považovali nasledujúce tri body Glagliho učenia za mylné a zhubné:

Po prvé: svet je vo vnútri dutý, naplnený vzduchom a jeho kôra je len tristo lakťov hrubá. Tradicionalisti proti tomuto namietali, že ak by bola zem, po ktorej sa pohybujú ‚Mysliaci‛ skutočne dutá, už dávno by sa zlomila. V knihe starovekého filozofa Emsoa (Saponínskeho Aristotela) je napísané: „Svet je plný a nepraskne do večnosti.“

Po druhé Glagli tvrdil, že svet pozostáva iba z dvoch základných prvkov, tuku a alkálie, ktoré sú vôbec jedinými látkami a už existujú odnepamäti. Svet sa z nich vytvoril prírodnými procesmi a nikdy nemôže existovať nič iné, čo by sa nevytvorilo z ich kombinácie. Vzduch je vylučovaním týchto elementov. Naproti tomu jeho oponenti tvrdili, že nielen tuk a alkálie, ale aj glycerín a voda sú prvky; tie nemohli sami od seba vziať na seba podobu sféry. V najstaršom dokumente Mysliacich totiž stojí: „Svet vyfúkol ústami obor menom Rudipudi.“

Po tretie Glagli učil, že tento svet nie je jediným a existuje nespočetné množstvo ďalších svetov, dutých gulí pozostávajúcich z tuku a alkálie, ktoré sa voľne vznášajú vo vzduchu. Tie taktiež obývajú mysliace stvorenia. Táto téza sa nepovažovala iba za šialenú, ale aj za hrozbu pre bezpečnosť štátu. Lebo ak by existovali ešte iné svety, o ktorých sa nič nevie, tak by im ‚Pán mysliacich‛ nevládol a v základných zákonoch štátu je napísané: „Ak niekto tvrdí, že existuje niečo, čo neposlúcha Pána mysliacich, potom má byť dotyčný varený v glyceríne, až kým nezmäkne.“

Na zhromaždení sa postavil Glagli na svoju obranu; predovšetkým spomenul, že učenie plného sveta si protirečí s tým, že je vyfúknutý a opýtal sa, kde stál obor Rudipudi, keď neexistujú žiadne iné svety? Napriek svojej vzdelanosti boli akademici starej školy v ťažkej pozícii voči týmto tvrdeniam a Glagli by svoje prvé dve tézy presadil, ak by ho tá tretia nečinila podozrivým. Ale politické ódium téz bolo príliš zrejmé a ani Glagliho priatelia sa neodvážili v tomto smere zasiahnuť v jeho prospech. Ktokoľvek tvrdil, že existujú ešte iné svety, bol považovaný za protinárodného a nepriateľa ríše. Keďže Glagli nechcel nič odvolať, majorita sa nakláňala k názoru akadémie a jeho horliví protivníci už vliekli kotol s glycerínom, aby ho varili, až kým nezmäkne.

Keď som si musel vypočuť tie bezdôvodné argumenty pre a proti, a bol som si istý, že sa nachádzam na mydlovej bubline, ktorú vyfúkol môj synček pomocou slamky ani nie pred šiestimi sekundami zo záhradného okna môjho bytu, a keď som videl, že by v tomto spore dvojnásobne falošných názorov mohla jedna úprimná, mysliaca bytosť prísť o život – pretože varenie do mäkka je pre Saponína životu nebezpečné – nemohol som sa už dlhšie zdržať, vyskočil som na nohy a požiadal o slovo:

„Nerob hlúposti,“ zašepkal Wendel tisnúc sa na mňa. „Tvoja reč ťa privedie do nešťastia! Nepochopia to! Uvidíš! Buď ticho!“

Ale nenechal som sa vyrušiť a začal som:

„Páni Mysliaci! Dovoľte mi niekoľko poznámok, pretože som schopný poskytnúť určité informácie o pôvode a povahe vášho sveta.“

Nastal všeobecný ruch: „Čo? Ako? Nášho svet? Máte snáď nejaký iný? Počujte! Divoch, barbar! Hovorí, že vie, ako vznikol svet!“

„Ako vznikol svet,“ pokračoval som so zvýšeným hlasom, „nemôže nikto vedieť, ani vy, ani ja, pretože ‚Mysliaci‛ sú rovnako dobre, ako my dvaja, len malou iskričkou nekonečného ducha, ktorý sa zosobňuje v nekonečných formách života. Ale ako vznikol tento pominuteľný kúsok sveta, na ktorom stojíme, to vám viem povedať. Váš svet je naozaj dutý a naplnený vzduchom a jeho kôra nie je hrubšia ako to uviedol pán Glagli. Avšak jedného dňa praskne, ale to prejde ešte milión vašich rokov.“  Ozvalo sa hlasné bravó prívržencov Glagliho. „Je tiež pravdou, že existuje mnoho iných obývaných svetov a nie sú to iba duté sféry, ale miliónkrát väčšie kamenné masy, obývané stvoreniami ako ja. Tuk a alkálie nie sú jedinými prvkami a v skutočnosti ani nie sú prvkami, ale sú to komplexné látky, ktoré len zhodou okolností zohrávajú úlohu v tomto vašom malom bublinovom svete.“

„Bublinový svet?“ Zo všetkých strán sa zodvihla vlna nevôle.

„Áno,“ zvolal som odvážne, nedbajúc na Wendlove ťahanie a mykanie, „áno, váš svet nie je nič viac než mydlová bublina, ktorú vyfúkol môj syn pomocou slamky a ktorú môže prst dieťaťa v nasledujúcom okamihu zničiť. Samozrejme, v porovnaní s týmto svetom predstavuje môj syn obra...“

„Neslýchané! Rúhanie! Šialenstvo!“ ozývalo sa piate cez deviate a kalamáre lietali okolo mojej hlavy. „Je to blázon! Svet má byť mydlovou bublinou? Jeho syn ju mal vyfúknuť! Vydáva sa za otca stvoriteľa! Ukameňujte ho, varte ho!“

„Česť pravde!“ zakričal som. „Obe strany sa mýlia. Môj syn nestvoril svet, on len vyfúkol túto guľu vo svete, ktorého zákonom sme všetci podriadený. O vás nič nevie, rovnako ako vy nemôžete nič vedieť o našom svete. Ja som človek, som sto miliónov ráz väčší a desať biliónov ráz starší ako vy! Puste Glagliho! Prečo sa hádate o veciach, ktoré nemôžete rozhodnúť?“

„Preč s Glaglim! Preč s ‚človekom‛! Uvidíme, či dokážeš s malíčkom rozdrviť svet! Zavolaj tvojho synčeka!“ Takto to hučalo vôkol, pokým Glagliho a mňa tiahli ku kadi s vriacim glycerínom.

Spaľujúca žiara mi šla v ústrety a márne som sa snažil brániť. „Dovnútra s ním!“ kričal dav. „Uvidíme kto praskne prvý!“

Zahalili ma horúce výpary, prenikla mnou spaľujúca bolesť a...

Sedel som vedľa Wendela za záhradným stolom. Mydlová bublina sa stále vznášala na tom istom mieste. „Čo sa stalo?“ prekvapene som sa opýtal.

„Stotisícina sekundy! Na zemi sa nič nezmenilo. Ešte včas som nastavil stupnicu, inak by ťa uvarili v glyceríne. Hm? Ešte stále mám zverejniť objavenie mikrogénu? Tak čo? Aj teraz si myslíš, že v to uveria? Teda im to vysvetli!“

Strýko Wendel sa zasmial, mydlová bublina praskla a môj synček vyfúkol novú.

Preklad: ©2017 ~Matúš T.