Zostaň žirafa

Stál v prievane vejúceho nocou opusteným nástupišťom vo veľkej, sivo začadenej, tmavo-bezmesačnej hale. V noci sú opustené stanice koncom sveta, vymreté, bezvýznamné a  prázdne. Prázdne, prázdne, prázdne. Ale ak pokračuješ v ceste, si stratený.

Potom si stratený. Pretože temnota má strašný hlas. Neunikneš mu, razom ťa zachváti. Útočí na teba ozbrojený spomienkou na vraždu, ktorú si včera spáchal. Zaútočí v predtuche očakávania vraždy, ktorú spáchaš zajtra. Prebudí v tebe krik: nikdy nezačutý krik ryby, výkrik osamelého zvieraťa zničeného vlastným morom. A ten krik trhá na kusy tvoju tvár a posieva ju jamkami plných strachu a rinúcej sa hrozby, až sa ťa ostatní desia. Taký nemý je ten strašný temný výkrik osamelého zvieraťa vo vlastnom mori. Stúpa ako príliv a hrozivo syčí v temnom vlnením ani príboj. A šumí tragicky ako morská pena.

Stál na konci sveta. Chladné a biele oblúkové lampy nemilosrdne obnažovali a odhaľovali úbohosť všetkých vecí. Ale za nimi narastala strašná temnota. Žiadna čerň nebola taká čierna ako tma okolo bielych lámp za noci opustených nástupíšť.

Videla som, že máš cigarety, povedala dievčina s perami príliš červenými na bledej tvári.

Áno, odvetil, mám nejaké.

Prečo potom nejdeš so mnou? zašepkala veľmi blízko.

Nie, povedal, načo?

Vôbec nevieš, aká som, čuchala okolo neho.

Viem, odpovedal, ako všetky.

Si žirafa, vyhúknutá, tvrdohlavá žirafa! Vieš ty vôbec ako vyzerám, ty jeden?

Lačne, povedal, naho a zmaľovane. Ako všetky.

Ty si vyhúknutý a sprostý, počuješ ty žirafa, chichotala sa blízko, ale inak vyzeráš roztomilo. A máš cigarety. Chlapče, poď predsa, je noc.

Tu sa na ňu pozrel. Dobre, zasmial sa, dostaneš cigarety a ja ťa pobozkám. Ale čo keď ťa popadnem za šaty, čo potom?

Potom sa začervenám, povedala a jej úškrn mu prišiel vulgárny.

Halou sa ozval rachot nákladného vlaku. A zrazu ustal. Jeho skrovné miznúce koncové svetlo sa rozpačito rozplynulo v tme. S buchotom, fučaním, škrípaním, rachotením – bolo preč.

A tu šiel s ňou.

Potom prišli ruky, tváre a pery. Ale všetky tváre krvácali, pomyslel si, krv vyteká z úst a ruky držia granáty. Ale vtom ucítil líčidlo a jej ruka uchopila jeho vychudnuté rameno. Potom to zastonalo, oceľová prilba spadla a oko vyhaslo.

Ty umieraš, vykríkol.

Zomrieť, zvýskla, to by bolo niečo, ty.

Opäť posunula oceľovú prilbu do čela. Jej tmavé vlasy sa mdlo leskli.

Ach, tvoje vlasy, zašepkal.

Zostaneš? spýtala sa ticho.

Áno.

Nadlho?

Áno.

Navždy?

Tvoje vlasy voňajú ako mokré vetvy, povedal.

Navždy? opýtala sa znova.

A zrazu z diaľky: blízky, silný, veľký výkrik. Krik ryby, krik netopiera, krik chrobáka. Nikdy nepočutý zvierací výkrik lokomotívy. Zapotácal sa tým výkrikom od strachu vlak na koľajniciach? Nikdy nezačutý nový žlto-zelený výkrik pod zblednutými súhvezdiami. Otriasali sa tým výkrikom hviezdy?

Vtom prudko roztvoril okno, až ho noc popadla chladnými rukami za jeho obnaženú hruď a povedal: Musím ísť.

Zostaň, žirafa! Jej chorobne červené pery sa leskli na bielej tvári.

Ale žirafa už duto znejúcimi krokmi odkráčala ako na chodúľoch po dlažbe. A mesačno-sivá ulica opäť umĺkla a prepadla sa za ním do svojej kamennej samoty. Okná, zasklené ako mliečnym dychom, mali mŕtve oči plazov. Záclony, ospalé, tajne dýchajúce viečka, mierne povievali. Kmitali. Pohybovali sa, bielunké, mäkké a clivo za ním mávali.

Okenné krídlo mraučalo. Mrazilo ju na hrudi. Keď sa ohliadol, boli za sklom príliš červené ústa. Žirafa, plakala.

Preklad: ©2018 ~Matúš T.