Rainer Maria Rilke

Hodina telesnej výchovy

Vojenská škola Svätého Severína. Telocvičňa. Ročník zoradený v dvoch radoch je nastúpený v svetlých cvilichových blúzach pod veľkými plynovými lustrami. Telocvikár, mladý dôstojník s prísnou zhnednutou tvárou a uštipačným pohľadom, komandoval  prostocviky a teraz rozdeľuje do družstiev. „Prvé družstvo hrazda, druhé bradlá, tretie koza, štvrté šplh! Rozchod!“ Chlapci sa rýchlo rozpŕchnu na ľahkých, kolofóniou izolovaných topánkach. Niektorí ostanú stáť uprostred telocvični, váhavo, akoby sa im nechcelo. Je to štvrté družstvo, nedobrí cvičenci, ktorí nemajú žiadnu radosť z cvikov na telocvičných náradiach a už sú unavení z dvadsiatich drepov a trochu zmätený a bez dychu.

Iba jeden z nich, ktorý býva v takýchto chvíľach inak úplne posledný, Karl Gruber, stojí už pri tyčiach, ktoré sú umiestnené v trochu tmavom kúte telocvični, blízko pred výklenkami, kde visia odložené uniformné kabáty. Uchopil najbližšiu tyč a ťahá ju s nezvyčajnou silou dopredu, takže sa voľne hompáľa na mieste určenému na cvičenie. Gruber nespustí z nej ani len ruky, vyskočí a ostáva visieť pomerne vysoko na tyči so skríženými nohami neuvedomelo oblapujúcimi tyč, čo predtým nikdy nebol schopný pochopiť. V takejto polohe očakáva družstvo a pozoruje – ako sa zdá – so zvláštnym pobavením užasnutý hnev malého poľského poddôstojníka, ktorý mu prikazuje zoskočiť. Ale Gruber je tentoraz neposlušný a Jastersky, blonďavý poddôstojník, nakoniec kričí: „Buď zleziete dolu, alebo poleziete nahor, Gruber! V opačnom prípade nahlásim pánovi nadporučíkovi...“ A v tom začal Gruber šplhať, sprvu prudko a unáhlene, nohy trochu vyťahujúc a s pohľadom namiereným nahor odhaduje s určitou dávkou strachu nezmerateľný kúsok tyče, ktorý má ešte pred sebou. Potom sa jeho pohyb spomalí; akoby si užíval každý jeden úchyt ako niečo nové, príjemné, vyťahuje sa vyššie, než bežne šplhali. Nevenuje pozornosť rozčúleniu, už beztak podráždeného poddôstojníka, šplhá a šplhá, pohľad vždy upriamený nahor, akoby v strope telocvični objavil východ a usiloval sa ho dosiahnuť. Celé družstvo ho sprevádza pohľadmi. A už aj z iných družstiev tu a tam niekto venuje pozornosť lezcovi, ktorý sa inokedy sotva vyšplhal do prvej tretiny zadychčaný, s červenou tvárou a zapálenými očami. „Bravó, Gruber!“ volá niekto z prvého družstva. Vtedy sa obráti mnoho pohľadov hore a v telocvični na chvíľu zavládne ticho – ale práve v tomto okamihu, keď všetky oči visia na Gruberovi, spraví vysoko hore pod stropom pohyb, akoby sa ich chcel striasť; a keďže sa mu to očividne nepodarí, upúta všetky tieto pohľady hore na holý železný hák a skĺzne sa po hladkej tyči dole tak rýchlo, že ešte všetci hľadia nahor, keď on už dávno horúci a v závrate stojí dole a so zvláštne matnými očami hľadí na svoje horiace dlane. Vtom sa ho opýta ten alebo onen spolužiak stojaci najbližšie k nemu, čo to dnes doňho vošlo. „Asi sa chceš dostať do prvého družstva?“ Gruber sa smeje a zdá sa, že chce niečo odpovedať, ale rozmyslí si to a rýchlo sklopí oči. A potom, keď opäť nastane hluk a zmätok, v tichosti sa stiahne do výklenku, sadne si, úzkostlivo sa rozhliadne vôkol a lapá po dychu, dvakrát rýchlo a znovu sa smeje a chce niečo povedať... ale už mu nikto nevenuje pozornosť. Len Jerome, tiež zo štvrtého družstva, vidí, že si znova obzerá dlane, úplne je nad nimi zhrbený ako niekto, kto sa snaží rozlúštiť list pri slabom svetle. Po chvíli k nemu pristúpi a pýta sa: „Zranil si sa?“ Gruber sa preľakne. „Čo?“ povedal svojim obvyklým slinavým hlasom. „Ukáž!“ Jerome vezme jednu Gruberovu ruku a nakloní ju proti svetlu. Na brušku dlane je trochu odretá. „Vieš, mám niečo nato,“ povie Jerome, ktorý z domu dostane vždy anglickú náplasť, „príď potom ku mne“. Ale zdá sa, akoby Gruber z toho nič nepočul; pozerá priamo do telocvične, ale tak, akoby videl niečo neurčité, možno nie v telocvični, snáď vonku, pred oknami, aj keď je tma, neskoro a jeseň.

V tejto chvíli kráča poddôstojník svojím arogantným spôsobom: „Gruber!“ Gruber sa nepohne, iba jeho vystreté nohy sa kĺžu dopredu na hladkých parketách strnulo a nešikovne.  „Gruber!“ reve poddôstojník a jeho hlas preskakuje. Potom chvíľu počká a povie rýchlo a chrapľavo, beztoho aby sa naňho pozrel: „Budete sa hlásiť po hodine. Však ja už Vám...“ Hodina pokračovala. „Gruber,“ povie Jerome a nakloní sa ku kamarátovi, ktorý sa opiera stále hlbšie do výklenku, „opäť si bol na rade na lane, choď, skús to, inak ti Jastersky urobí z toho nejaký problém, vieš...“ Gruber prikývne. Ale namiesto toho, aby vstal, náhle zavrie oči a prekĺzne sa pod Jeromeovými slovami preč, akoby ho unášala vlna, pomaly a nehlučne sa skĺzava hlbšie a hlbšie, skĺzne sa z miesta a Jerome nevie, čo sa deje, kým nezačuje ako Gruberova hlava tvrdo narazila o drevo lavičky a celý sa skotúľal dopredu... „Gruber!“ volá chrapľavo. Sprvu si to nikto nevšime. Jerome stojí bezradný s ovisnutými rukami a kričí: „Gruber, Gruber!“ Nenapadlo ho tomu druhému pomôcť vstať. Vtom doňho strčia, niekto mu povie: „Imbecil,“ iný ho odtiahne a vidí ako bezvládneho zdvíhajú. Odnášajú ho niekam, pravdepodobne do priľahlej odkladacej miestnosti. Nadporučík rýchlo pribehol. Dáva veľmi krátke rozkazy s drsným, zvučným hlasom. Jeho povely ostro pretrhli šum trkotu mnohých chlapcov. Ticho. Sem-tam je ešte vidno pohyb, pomalé doznievanie hojdania na náradí, tichý zoskok, oneskorený smiech niekoho, kto nevie, čo sa deje. Potom unáhlené otázky: „Čo? Čo? Kto? Gruber? Kde?“ A stále viac otázok. Niekto nahlas povie: „Omdlel.“  Čatár Jastersky beží za nadporučíkom s červenou tvárou a kričí svojim zlovestným hlasom, trasúc sa zlosťou: „Simulant, pán nadporučík, obyčajný simulant!“ Nadporučík mu nevenuje pozornosť. Hľadí priamo, hryzie si fúzy, čím jeho tvrdá brada vyznie ešte viac hranato a energicky a z času na čas vydá stručný pokyn. Nadporučík a štyria chovanci, ktorí nesú Grubera, zmiznú v malej miestnosti. Hneď nato sa tí štyria vrátia späť. Jeden službukonajúci uteká cez telocvičňu. Na tých štyroch udivene hľadia a naliehajú na nich otázkami: „Ako vyzerá? Čo je s ním? Už sa prebral?“ Žiaden z nich naozaj nič nevie. A tu už aj volá nadporučík do telocvični, že sa v telocviku pokračuje a velenie prenecháva feldvébelovi Goldsteinovi. A tak sa pokračuje v cvičení na bradlách, hrazde a tí malí tuční chlapci z tretieho družstva lezú s široko roztiahnutými nohami nad vysokou kozou. Avšak všetky pohyby sú iné, než predtým; akoby ich prekryla potreba načúvať. Hojdavé pohyby na hrazde náhle ustanú a na bradlách sa robia len ľahké cviky. Hlasy sú menej zmetené a ich šum znie jemnejšie, akoby všetci stále vraveli iba: „Sss, sss, sss...“ Medzitým malý prefíkaný Krix načúva za dverami malej miestnosti. Poddôstojník druhého družstva ho odtiaľ odháňa, tým že sa napriahol udrieť ho na zadok. Krix odskočí ako mačka s ľstivo žiariacimi očami. Už vie dosť. A po chvíli, keď ho nikto nepozoruje, podá informáciu ďalej Pawlowitschovi: „Prišiel plukový lekár.“ No, Pawlowitsch je dobre známy; so všetkou svojou drzosťou, akoby mu niekto dal rozkaz, sa premáva pozdĺž celou telocvičňou od družstva k družstvu a pomerne hlasno vraví: „Je tam plukový lekár.“ A zdá sa, že aj poddôstojníci sa zaujímajú o túto informáciu. Stále častejšie sa zraky upriamujú na dvere, cviky sú čoraz pomalšie; a jeden malý chlapec s čiernymi očami zostal čupieť hore na koze a uprene hľadí s otvorenými ústami po malej miestnosti. Zdá sa, že niečo ochromujúce visí vo vzduchu. Najsilnejší z prvého družstva vynakladajú ešte nejaké úsilie, vzpierajú sa, krúžia nohami; a Pombert, silák z Tirolska, napína ruku a pozoruje svoje svaly, ktorých šírka a pevnosť sa rysuje skrz cvilich. Dokonca aj ten malý ohybný Baum robí niekoľko rotácií ramien a zrazu je tento prudký pohyb jediný v telocvični, veľký mihajúci sa kruh, ktorý pôsobí trochu strašidelne uprostred tohto všeobecného pokoja. A jedným trhnutím sa malý človek zastaví, rozhorčene padne na kolená a spraví grimasu vyjadrujúcu pohŕdanie nad všetkými. Ale nakoniec aj jeho malé tupé oči spočinú na dverách malej miestnosti.

Teraz počuť sykot plynových plameňov a tikot nástenných hodín. A potom zazvoní zvonec, čo ohlasuje koniec hodiny. Cudzí a zvláštny je dnes jeho tón; prestane úplne náhle, preruší sa uprostred svojho prejavu. Ale feldvébel Goldstein pozná svoju povinnosť. Zvolá: „Nástup!“ nikto ho nepočúva. Nikto si nevie spomenúť, aký význam malo toto slovo – predtým. Kedy predtým? „Nástup!“ nazlostene chrčí feldvébel a hneď aj ostatní poddôstojníci opakujú jeho krik: „Nástup!“ A aj nejeden z chovancov povie, akoby pre seba ani v spánku: „Nástup! Nástup!“ Ale v podstate všetci vedia, že musia ešte na niečo počkať. A v tom sa otvoria dvere malej miestnosti; chvíľu sa nič nedeje; potom vystúpi nadporučík Wehl a jeho oči sú veľké a plné hnevu a jeho krok pevný. Pochoduje ako pri slávnostnej prehliadke a chrapľavo povie: „Nástup!“ S neopísateľnou rýchlosťou sa všetci zoradia. Nikto sa nepohne. Ako by bol prítomný poľný zbrojmajster. A teraz povel: „Pozor!“ Prestávka a potom, sucho a tvrdo: „Váš kamarát Gruber práve zomrel. Srdcová zástava. Odchod!“ Prestávka.

A až po chvíli sa ozval hlas službukonajúceho Zöglinga, krátko a ticho: „Vľavo bok! Pochodom vchod: Kompánia, marš!“ Pochodom a pomaly sa otočí ročník smerom k dverám. Jerome ako posledný. Nik sa neobzerá. Chlapcom ide v ústrety vzduch z chodby, chladný a dusný. Jeden mieni, že to páchne karbolom. Pombert na úkor zápachu povie nahlas vtip. Nikto sa nesmeje. Jarome zrazu cíti, že ho niekto chytil za ruku, ako keby naňho skočil. Krix lipne na nej. Jeho oči sa lesknú a zuby jagajú, akoby chcel zahryznúť. „Videl som ho,“ zašepkal bez dychu a tisne Jeromovu ruku, pričom sa v ňom búri smiech, čo ním myká sem a tam. Sotva môže pokračovať: „Je úplne nahý a prepadnutý a veľmi dlhý. A chodidlá má natreté voskom...“

A potom sa smeje, ostro a šteklivo, chichotá sa a zahryzne do Jeromeovho rukáva.

Preklad: ©2016 ~Matúš T.