Bratia Grimmovci

Spievajúca kosť

Kedysi dávno sa v jednej krajine niesol veľký nárek nad diviakom, ktorý pustošil polia roľníkov, zabíjal dobytok a svojimi klami trhal ľudí na kusy. Kráľ prisľúbil veľkú odmenu každému, kto krajinu zbaví tejto pliagy: avšak zviera bolo také veľké a silné, že sa nikto neodvážil, čo i len k lesu priblížiť, v ktorom žilo. Nakoniec kráľ nechal rozhlásiť, že ten, kto chytí alebo zabije diviaka, dostane za ženu jeho jedinú dcéru.

V tejto krajine žili aj dvaja bratia, synovia chudobného muža, ktorí sa podujali na odvážny čin. Starší brat, prefíkaný a múdry, činil tak z pýchy, mladšieho, ktorý bol nevinný a prostoduchý, hnalo k tomu dobré srdce. Kráľ k nim takto prehovoril: „Aby ste zviera zaručene našli, mali by ste vstúpiť do lesa z opačných strán.“ A tak sa vydal starší z bratov do lesa zo západnej strany a mladší z východnej. A ako tak mladší chvíľu putoval, tu k nemu pristúpil malý mužíček, ktorý držal v ruke čiernu kopiju a povedal: „Dávam ti túto kopiju, pretože tvoje srdce je čisté a dobré: môžeš s ňou smelo zaútočiť na diviaka, ten ti nijako neublíži.“ Mladší brat sa poďakoval mužíčkovi, prehodil si kopiju cez plece a nebojácne kráčal ďalej. Netrvalo dlho a uzrel to divé zviera, ktoré sa naňho vyrútilo, ale on vystrel pred sebou kopiju a diviak sa v svojom slepom hneve na ňu nabodol tak prudko, až sa jeho srdce rozpolilo vo dvoje. Potom si prehodil príšeru cez plecia a vydal sa na cestu domov s úmyslom odniesť ju ku kráľovi.

Keď vyšiel na druhej strane lesa, stál pri jeho začiatku dom, v ktorom sa ľudia zabávali tancom a vínom. Aj jeho starší brat tam zavítal a myslel si, že diviak mu predsa neutečie, najprv si chcel trúnkom dodať odvahy. Keď uvidel mladšieho, ktorý naložený svojou korisťou vyšiel z lesa, jeho žiarlivé a zlomyseľné srdce mu nedalo pokoja. Zavolal na neho: „Vojdi, drahý brat, odpočiň si a posilni sa pohárom vína.“ Mladší, ktorý nešípil za tým nič zlého, vošiel dovnútra a povedal mu o dobrom mužíkovi, ktorý mu dal kopiju, ktorou skolil diviaka. Starší ho zdržal až do večera a potom spolu odišli. Ale keď za tmy prišli k mostu cez potok, starší pustil mladšieho ako prvého a keď bol ten uprostred mostu, zozadu mu uštedril takú ranu, že padol mŕtvy. Pochoval ho pod mostom, vzal diviaka a priniesol ho kráľovi, predstierajúc, že ​​ho zabil, začo dostal za ženu kráľovu dcéru. Keď sa mladší brat nevracal, povedal: „Diviak ho zrejme roztrhal“ a všetci tomu verili.

Ale pretože pred Bohom nič neostáva skryté, mal sa aj tento ohavný čin dostať na svetlo sveta. Po mnohých rokoch hnal jeden pastier svoje stádo po moste a uvidel dolu v piesku ležať snehobielu kosť a pomyslel si, že z nej bude dobrý náustok. A tu zostúpil, zodvihol ju a vyrezal z nej náustok pre svoj roh. Keď do nej prvý raz fúkol, kostička na jeho veľké počudovanie začala sama od seba spievať:

„Ó, pastierik môj drahý,

čo fúkaš na mojej malej kosti,

pre skoleného zvera,

pre ženbu s dcérou kráľa,

vlastný brat mi život vzal,

pod mostom ma zahrabal.“

„Aký zvláštny roh,“ povedal si pastier, „spieva sám od seba, musím ho odniesť k pánovi kráľovi.“ Keď s ním predstúpil pred kráľa, roh opäť začal spievať svoju pieseň. Kráľ jej dobre rozumel a nechal zem pod mostom vykopať a tu naozaj objavili celú kostru zabitého. Zlého brata, ktorý nemohol svoj skutok poprieť, zašili ho do vreca a zaživa utopili. A kosti zavraždeného brata uložili k odpočinku do krásneho hrobu na cintoríne.

Preklad: ©2021 ~Matúš T.