Friedo Lampe

Od dverí k dverám

Matka vstúpila do izbice a povedala: „Nože, zatvor tú knihu,“ Lotti práve čítala román Trotzkopfs Brautzeit*, „a zájdi k tete Gertrúde a vezmi jej túto tresku. Vždy si tak rada na nej pochutná. Určite ju to poteší, teraz, keď je taká veľmi chorá.“ Lotti odvetila: „Nie, mami, nepôjdem k tete Gertrúde, vieš predsa, že mám z nej strach, je to zlá žena.“ – „Hlúpe dievča,“ povedala matka, „už aj sa zberaj na odchod! Pri bohatej tete nezáleží, či je milá alebo nie. Teta Gertrúda je bohatá a bezdetná. Kto vie, možno sa aj teba niečo ujde. Len buď k nej pekne láskavá!“

A tak Lotti zabalila rybu do hodvábneho papiera a pobrala sa k tete Gertrúde. Bol mierny októbrový večer, cesty už boli šeré a jemne zahalené vo vlhkom jesennom opare. Lampár sa práve chystal dlhou tyčou rozsvietiť jednu lampu za druhou. Keďže bola sobota zaznievali zvony od sv. Anny. Teta Gertrúda žila v starom, veľkom, schátralom dome, ktorý ležal v spustnutej záhrade medzi vysokými cyprusmi a jedľami. Keďže nikdy nebol opäť namaľovaný vyzeral šedo-čierne a popraskane. Manžel tety Gertrúdy bol majiteľom rejdárskej spoločnosti a mal kanceláriu v dome, vtedy tam bývalo živo, ale teraz bol dom prázdny a pustý, teta Gertrúda žila v ňom sama, dokonca ani slúžka nemala, táka bola lakomá, iba raz začas prišla stará posluhovačka. Lotti prešla ponurou záhradou, vystúpila po kamenných schodoch a zazvonila. Raz, dvakrát. No v dome sa nič nepohlo. Zvony sv. Anny utíchli a jedle a cyprusy sa vo svojej čierňava vysoko tiahli k súmraku. Netopier preletel blízko jej vlasov. Teta Gertrúda nie je doma alebo spí, poberiem sa nazad. Vtom začula chrčivý smiech. Počula ho už chvíľu, ale nevenovala mu pozornosť. Áno, vychádzal z domu. Bola to Lora, papagáj tety Gertrúdy, ktorého si priniesla z Guatemaly. Prečo sa takto smial? A vtom sa hore otvorilo okno a teta Gertrúda zvolala: „Kto je tam?“ – „Ja som, Lotti, nesiem ti tresku.“ – „Prečo zvoníš,“ povedala teta Gertrúda, „dvere sú predsa otvorené.“ Dvere boli naozaj otvorené. Lotti vstúpila do temnej haly, vyšla po schodoch a zaklopala na dvere, za ktorými počula hlas tety Gertrúdy. Teta Gertrúda nadávala a papagáj sa smial. „Vojdi,“ povedala teta.

Lotti vstúpila do miestnosti. Teta Gertrúda sedela pri okne vo veľkom zelenom ušiaku, hlava jej v ňom unavene spočívala a ruka jej voľne prevísala cez operadlo. Mal na sebe čierne hodvábne šaty a ešte stále vyzerala celkom okázalo a ohromujúco, hoci tu sedela tak mdlo a chatrne. Jej tvár bledo svietila v šere a jej smolne čierne vlasy sa vŕšili ako vždy do vysokého účesu. Oproti nej pri druhom okne stála papagájova klietka na ebenovom stolíku. Bola zakrytá farebnou perzskou šatkou, ale spod nej sa ozýval smiech papagája, smial sa a smial. Lotti rozbalila tresku a ukázala ju tete Gertrúde. Chvíľu pozerala na rybu, na jej tučné, striebristo tlejúce telo a jej vypúlené oči a potom tetin veľký orlí nos nenásytne nasal ostrú rybaciu vôňu, ten nos vyzeral, akoby zaraz chcel zobnúť do rybacieho tela. Potom sa trpko usmiala: „Áno, drahí príbuzní, áno, tvoja dobrá, múdra matka. Polož rybu tam na príborník. Myslím si, že ju už viac nebudem môcť jesť. Prichádza neskoro, príliš neskoro. Teraz si vypočuj túto potvoru. Už mnoho dní sa neustále takto smeje. Vždy sa na mne takto smiala, celý môj život. A o niekoho takého sa človek láskyplne stará, vychováva a rozmaznáva ho. Tú šatku som prehodila cez ňu ja, ale naďalej sa smeje. Vie, že musím zomrieť, preto sa smeje. Má takú podlú dušu. Ale počkať,“ namáhavo vstala z kresla a pretackala sa k príborníku, otvoril jednu zásuvku a schmatla nôž, „počkať, uvidíme, kto sa bude smiať naposledy.“ A strhla farebnú šatku z klietky a schmatla vrieskajúceho vtáka, ktorý vôkol seba divo trepotal zeleno-červeno-žltými lesklými krídlami a keď sa posledný raz zadrapol do tetinej ruky, až jej krv stekala po prstoch, prerezala mu krk a hodil ho na príborník a tam ležal cukajúc telom vedľa púliacej ryby. „Ach teta Gertrúda, teta Gertrúda,“ vykríkla Lotti. „No, teraz dostal, čo si zaslúžil, teraz je ticho, teraz je po všetkom,“ povedala teta Gertrúda, „teraz je pokoj, už nevládzem ďalej a už ani nechcem.“ V pozadí miestnosti sa nachádzal červený diván, na ktorý sa uložila teta Gertrúda vo svojich čiernych hodvábnych šatách, natiahla sa, zložila si krvou zmáčané ruky na telo ako v modlitbe a zavrela oči. Nehybne tam ležala. Vonku ešte stále zvonili zvony sv. Anny, ryba páchla a súmraku zhustol. „Lotti, zapáľ sviečky,“ zašepkala teta Gertrúda so zavretými očami, „zápalky sú na šijacom stolíku.“ Na oboch koncoch divánu boli dva stolíky so zlatými viacramennými svietnikmi. Lotti zapálila jednu sviečku za druhom a ich svetlo sa mihotalo na tete Gertrúde, ktorá tam stuhlo ležala so zavretými očami a už nič viac nepovedala.

Tu začal niekde hrať orgán, vážne a slávnostne a Lotti začula tlmené mumlanie hlasov zo susednej miestnosti, ktorá bola oddelená veľkou tmavočervenou zamatovou portiérou, ktorá sa rozhrnula  a do miestnosti pomaly vkráčal dav ľudí, muži a ženy, všetci odetí do čiernej, páni s cylindrami v rukách a dámy s čiernymi krepovými závojmi na klobúkoch, všetci mali na sebe čierne rukavice a niesli veľké, hrubé pohrebné vence s bielymi a červenými stuhami. V izbe sa začala šíriť sladká a omračujúca vôňa. Na čele tohto sprievodu kráčal korpulentný muž v modrej uniforme, na rukávoch mal široké zlaté pásy, na golieri a čiapke, ktorú držal v ruke, zlaté prámiky a šnúrky, mal červenú tvár s modrým napuchnutým nosom a ohnivo červenou rozježenou bradou. Spolu s ostatnými sa zhromaždil okolo divánu, na ktorom ležala teta Gertrúda, kde zopli ruky a nemo a dumajúc hľadeli na mŕtvu. Zvuk orgánu väčšmi hučal a silnel a zvony sv. Anny kovovo duneli. Tu začal zrazu tučný muž v uniforme vzlykať, zúfalo nariekať, pred tvárou si držal ruku, ale jeho plecia sa triasli a vtom ho Lotti spoznala a spomenula si na príbeh, ktorý jej kedysi rozprávala matka. Bol to predsa kapitán Brodersen. Chcel si vziať tetu Gertrúdu za ženu, keď boli veľmi mladí, ale nebolo z toho nič, jej rodičia si to nepriali, pretože bol chudobný a nič neznamenal, môj Bože, malý kormidelník, nie, musela si vziať syna bohatého rajdára, ktorého vôbec nemilovala. A teraz tu stál, tučný muž s modrým napuchnutým nosom a trasúcimi plecami. A teta Gertrúda? Áno, musela sa nechať vysmiať svojím papagájom, Lorou, smial sa celému jej životu. Ale teraz tu ležal s podrezaným krkom vedľa tresky. A tu kapitán Brodersen zodvihol hlavu: „Všetko je už zbytočné,“ a dal okolostojacim znamenie a tí položili vence na tetu Gertrúdu a tá ostala pochovaná pod ich záplavou, štyria páni zodvihli diván, každý za jeden rohoch a pomaly vychádzali z miestnosti s mŕtvou a nahromadenými vencami a všetci ich nasledovali usporiadaní do sprievodu. Vtom Lotti spoznala medzi trúchliacimi svoju učiteľku klavíra slečnu Lömkerovú a potichu k nej pristúpila a zatiahla ju za rukáv: „Slečna Lömkerová, nemám smútočné šaty.“ Slečna Lömkerová na chvíľu vyčítavo upriamila na ňu pozornosť: „Lotti, na to si mala pomyslieť skôr. Čo spravíme? Ach, už viem.“ Vzala z háčika tetinu čiernu hodvábnu pelerínu a prehodila ju Lotti a riekla: „Drž ju vpredu pevne spolu, aby nebolo vidieť tvoju svetlú sukňu. A teraz rýchlo poď.“

Sprievod kráčal mnohými chodbami, izbami a schodiskami – aký bol tetin dom veľký! – a iba svetlo z dvoch svietnikov, ktoré niesli dvaja páni, sa matne mihotalo po tmavých postavách. Pri schodisku sa sprievod zakaždým zastavil, pretože museli ťažké bremeno opatrne zniesť po schodoch; ale zrazu sa na konci jeden chodby otvorili krídlové dvere a vstúpili do veľkej sály, ktorá bola úplne zo skla, bola to obrovská zimná záhrada, nádražná hala, vysoko klenutý skleník; pretože u sklenených stien stáli vysoké palmové stromy, vavríny, exotické listnaté rastliny, kaktusy a žiarivé kvety – a medzi palmami a vavrínmi vyvieral z plytkej mramorovej misy slabý prúd vody a s čľapotom padal späť do nádrže. Cez okenné sklo sály presvitalo dovnútra mŕtve a nevyrazené šedo-biele denné svetlo, Lotti zazrela vonku bielo zasneženú zimnú krajinu, sála sa nachádzala vo veľkom parku alebo to bol cintorín? Holé stromy sa čierno dvíhali zo snehu. A orgán hral, diván, na ktorom ležala teta Gertrúda pochovaná pod horou vencov, položili do stredu sály na pestrofarebnú kamennú dlážku a smútočný sprievod sa zhromaždila okolo divánu a opäť potichu naň hľadel a ženský hlas, hlboký jasný alt, zaznel odniekiaľ, akoby sa znášal z výšin:

Život, ako rýchlo uplynieš,

Všetko sa musí na popol obrátiť,

Preto nech vznáša sa tvoja myseľ,

Vysoko nad tmou zeme.

A kapitán Brodersen zopäl ruky nad svojou námorníckou čiapkou a zamrmlal: „Úbohá Gertrúda, úbohá Gertrúda, premárnený, premárnený, zbohom, zbohom“ a za zvuku orgánu a spevu ženského hlasu sa diván s vencami ponoril do hlbín – sme v krematóriu, takže sme predsa v krematóriu, pomyslela si Lotti. Aj truhlu strýčka Willisa vtedy v krematóriu tak hlboko spustili. A zem sa opäť zatvorila nad tetou Gertrúdou a zvuk orgánu bol stále tichší až utíchol a spev doznel – vo veľkej sále ostalo úplné ticho, vonku panovala mŕtva a nevýrazná zimná krajina, len fontána naďalej veselo žblnkotala. Ľudia stáli nehybne a hľadeli ako zasnení, ako spiaci na zem, dlho, predlho a čas plynul.

Slečna Lömkerová zrazu zavolala: „Čo je to s nami? Zišli sme sa tu, aby sme smútili alebo sa veselili? Dnes je predsa svadba! Svadba kapitána Brodersena! Ľudkovia, nálada, nálada!“ Prekĺzla ku hnedému klavíru z orechového dreva stojaceho medzi palmami, odhodila tmavý plášť, pod ktorým sa objavili svetlo modré, široko strihané večerné šaty, posadila sa za klavír a zahrala rezkú polku. Ľudia ožili, áno čo tu tak postávame a zamračene hľadíme, máme dostatočný dôvod byť veselí, dnes je svadba kapitána Brodersena, konečne si predsa našiel ženu, ten starý morský vlk, nikto to už nepovažoval za možné a akú krásnu mladicu si našiel. Kabáty a klobúky dolu a preč s čiernymi rukavicami; všetci sa tlačili do šatne, ktorá bola pred vstupom do sály a odovzdávali svoje kabáty a klobúky, a teraz tu stáli v sviatočných šatách, hodváb šuštil, vlečky šuchotali, sladká vôňa parfumu prestúpila vzduch a šosy pánskych frakov len tak lietali. A všetci sa dali do polonézy a kapitán Brodersen sa postavil na čelo sprievodu a slečna Lömkerová veselo udierala do kláves: polonéza, polonéza. „Ale kde je moja nevesta?“ zvolal kapitán Brodersen, „prečo neprichádza? Som vari prekliaty stále iba čakať a čakať?“A všetci ľudia zvolali: „Áno, nevesta, nevesta, kde je nevesta?“

Lotti stála vedľa klavíra a hľadela na útle no pevné ruky slečny Lömkerovej ako rázne útočili na klávesy, oprela sa o klavír a hlavu si podoprela rukou, keď zrazu zbadal blížiaci sa sprievod, kapitán Brodersen sa s nemotornou poklonou pred ňou uklonil a vzal ju za ruku a vášnivo ju pobozkal: „Tu je moje srdiečko, moja malá holubička,“ a triumfálne ju previedol sálou a Lotti kráčala po jeho boku, strnulo a nemo. Slečna Lömkerová náhle zahrala rýchly valčík, páry sa vzájomne objali a všetko sa vlnilo v trojštvrťovom takte. Veľmi zblízka videla Lotti červenú tvár kapitán Brodersensa, jeho modrý napuchnutý nos, jeho vlhkom zaplavené modré oči a jeho ohnivo červená brada ju šteklila na brade, pevne ju chytil okolo pása a smial sa a šepkal: „Lottka, moja malá sladká Lottka, moja morská čajka, teraz si moja.“ Tu vykríkol hlas: „Zámena partnerov,“ a tanečníci sa premiešali, bacuľatá dáma strhla k sebe kapitána Brodersena, Lotti stála na chvíľu sama, rýchlo skočila za skupinu paliem a skrytá za kvetinovými kreáciami a kríkmi bežala k vchodu sály. Hneď bola vonku, vybehla po širokom bielom mramorovom schodisku pokrytom červeným zamatovým behúňom, bolo to veľké schodisko hotela du Nord, Lotti ho spoznala, kedysi tu bola, býval tu bohatý strýko Willi, keď bol v meste na návšteve. Prišla na prvé poschodie hotela, kde ju čakala dlhá chodba s mnohými dverami a ju spaľovala iba jediná myšlienka - iba sa niekam schovať dovnútra, len preč, len preč. Jedny dvere boli pootvorené a rýchlo vstúpila do miestnosti. Tam sedela jej matka na stoličke, v lone mala svadobný závoj a vienok: „Lotti, prečo si si dala dolu vienok a závoj?“ – „Ach, mamička,“ lamentovala Lotti, „nechcem sa zaňho vydať, nechcem si vziať toho starého tučného muža.“ Ale matka úpenlivo prosíkala: „On predsa zdedil celý majetok tety Gertrúdy, takto sa k nemu konečne dostaneme my. Nechceš predsa aj ty, aby sa tvoja úbohá matka v starobe mala lepšia?“ – „Áno, mamička, áno,“ zavolala Lotti a matka jej opäť nasádzala vienok a závoj a Lotti stekali veľké slzy po tvárach a ponurým pohľadom pozrela von oknom. Vonku jemne snežilo a ľahké vločky dopadali na okenné sklá a topili sa, slzili tam. „Mamička, sneží, ako je to možné, teraz v októbri?“ –  „Októbri?“ povedala matka, „miláčik, veď je január.“ – „Kedy som bola u tety Gertrúdy?“ –  „Tety Gertrúdy?“ riekla matka, „ale dieťa, tá je už päť rokov mŕtva.“

Lotti začula mužský hlas z vedľajšej miestnosti. Krásny zvučný hlas, ktorý mal v sebe niečo upokojujúceho a dôveryhodného. A keď matka povedala: „Nemám dosť sponiek, nachvíľu odídem a zoženiem nejaké od chyžnej,“ a vyšla z izby, Lotti si rýchlo zložila vienok a závoj a šla k dverám, ktoré viedli do vedľajšej miestnosti. Stisla kľučku a hľa, dvere boli odomknuté a ona vstúpila do izby. Za písacím stolom sedel Arthur. Pred sebou mal niekoľko veľkých archov papiera a práve si čítal nahlas to, čo napísal. „Ak tento prejav zajtra na zasadnutí mestskej rady nevzbudí dojem, tak sa nechám zaživa pochovať,“ povedal Arthur a žmurkol na Lotti cez okuliare svojimi jasnými sivými očami. „Už mám hotovo. Ale Lotti, čo ti je?“ vyskočil od stola, „ako zvláštne vyzeráš?“ – „Ach,“ riekla Lotti, „zdriemla som si, asi sa mi niečo snívalo.“ – „Vieš čo?“ povedal Arthur, „pôjdeme na prechádzku, obom nám prospeje a potom povečeriame mimo domu. Nebudeš mať žiadnu prácu.“ – „Ale čo deti,“ odvetila Lotti. „Načo máme Linu?“ povedal Arthur. Vzal Lotti okolo pásu a zaviedol ju na terasu pred izbou. Záhrada bola zaliata slnkom, na trávniku sa bujnela vysoká tráva, ružové kríky kvitli, pomedzi lístím sa guľateli jablká a Susi a Irma sedeli na hojdačke a lietali hore a dolu a mávali rodičom. Lina sedela v tienistom altánku a čítala román. „Deti, ideme na prechádzku,“ zvolala Lotti, „Lina, dajte deťom včasne večeru. V komore sú ešte tri misky kyslého mlieka.“

Lotti a Arthur kráčali zavesení do seba tichými nedeľnými ulicami. Keď prechádzali popri cintoríne sv. Anny, Lotti povedala: „Bože môj, dnes je výročie matkinej smrti.“ Hroby sa husto tlačili okolo starého kostola sv. Anny v tieni tmavozelených gaštanových korún. Pred vchodom do cintorína bolo záhradníctvo, kde Lotti kúpil kvetináč krásnych červených azaliek. Dala ho na hrob matky. Aj pri hroboch tety Gertrúdy a kapitána Brodersena chvíľu zamyslene postáli. Na svetlom náhrobku slečny Lömkerovej bola namaľovaná malá zlatá lýra, ktorá už bola vyblednutá a zničená dažďom. „Je vlastne škoda, že už nehráš na klavíri,“ povedal Arthur. „Deti, dom,“ povzdychla si Lotti. Opustili cintorín a šli dolu k prístavu. V Starom dome prievozníka, kde sa ponúkal taký krásny výhľad na prístav, sa posadili do otvorenej drevenej verandy. Parníky a rybárske kutre kotvili pokojne a ticho vo večernom svetle. Voda bola nehybná a tmavá, vo vzduchu bolo cítiť ryby a decht. „Čo budeme jesť?“ spýtala sa Lotti. „Tresku,“ odvetil Arthur. „Tresku?“ riekla Lotti a slabo sa zachvela vo vlhkom večernom vánku. „Tresku? Čosi s ňou bolo. Ach áno, teta Gertrúda si vždy na nej rada pochutnala.“

 *Trotzkopfs Brautzeit (čes. Trucovitá Betka v oddaní) je pokračovanie dievčenského románu Der Trotzkopf (čes. Svéhlavička) od Emmy von Rhoden

Preklad: ©2019 ~Matúš T.