Frank Wedekind

Preventívne očkovanie

Keď vám moji milí priatelia rozprávam tento príbeh, nekonám tak z toho dôvodu, aby som vám poskytol ďalší príklad ženskej prefíkanosti alebo mužskej hlúposti; rozprávam vám ho skôr preto, lebo obsahuje určité psychologické zvláštnosti, ktoré isto zaujmú vás a kohokoľvek iného a z ktorých človek, ak si ich je vedomí, môže v živote ťažiť obrovské výhody. Predovšetkým by som chcel od samého začiatku zavrhnúť výčitku, že by som chcel ospevovať svoje minulé zločiny, onej ľahkovážnosti, ktorú dnes z hĺbky duše ľutujem, a ku ktorej praktizovaniu mi teraz, keď už sú moje vlasy šedivé a moje kolená trasľavé, chýba ako chuť, tak aj zručnosť.

„Nemáš sa čo báť, môj drahý, sladký chlapček,“ povedala Fanny v jeden krásny podvečer, keď sa práve vrátil jej muž domov, „lebo manželia sú viac-menej len tak dlho žiarliví, kým k tomu nemajú žiaden dôvod. Od okamihu, kedy im je daný dôvod k žiarlivosti, sú akoby postihnutí nevyliečiteľným zaslepením.“

„Neverím výrazu jeho tváre,“ odvetil som nesmelo. „Zdá sa mi, že si už musel niečo všimnúť.“

„Tento jeho výraz si zle vysvetľuješ, môj milý chlapček,“ povedala. „Jeho výraz tváre je len výsledkom onoho mnou vymysleného prostriedku, ktorý som naň uplatnila, aby som ho raz a navždy ochránila od akejkoľvek žiarlivosti, a aby som ho naveky vystríhala pred akýmikoľvek znepokojujúcimi podozreniami voči tebe.“

„Aký je to druh prostriedku?“ opýtal som sa prekvapene.

„Je to istý druh preventívneho očkovania. – V ten samý deň, kedy som sa rozhodla, aby si sa stal mojím milencom, riekla som mu celkom otvorene do tváre, že ťa ľúbim. Odvtedy mu to opakujem každý deň pri vstávaní a zaspávaní. Máš oprávnený dôvod, povedala som, byť na toho milého chlapca žiarlivý; naozaj ho mám zo srdca rada, a nie je to moja ani tvoja zásluha, ak sa nepreviním voči svojim záväzkom, záleží to len od neho, či ti zostanem tak neochvejne verná.“

V tomto okamihu mi bolo zrejmé, prečo jej muž niekedy pri všetkej jeho láskavosti, keď sa necítil byť mnou pozorovaný, hľadí na mňa s takým zvláštnym súcitno-pohŕdavým úsmevom.

„A naozaj veríš, že má tento prostriedok dlhodobý účinok?“ nesmelo som sa spýtal.

„Nepochybne,“ odvetila s presvedčením astronóma.

Napriek tomu som prechovával veľké pochybnosti voči nezlomnosti jej psychologických výpočtov, až kým ma jedného dňa nasledovná príhoda prekvapujúcim spôsobom nepoučila k lepšiemu.

V tom čase som v úzkej uličke uprostred mesta obýval malú zariadenú izbu na štvrtom poschodí, vo vysokom nájomnom dome a mal som vo zvyku vyspávať až do neskorého rána. – V jedno slnečné ráno, asi okolo deviatej sa otvorili dvere a vstúpila ona. Čo nasledovalo, by som nikdy neprezrádzal, keby to nebolo dôkazom prekvapivého a napriek tomu pochopiteľného zaslepenia, ktoré je možné v duševnom živote človeka. – Sprostila sa všetkého oblečenie a pridružila sa ku mne. Ďalej, drahí priatelia, neočakávajte z môjho rozprávania nič chúlostivé alebo šteklivé. Vždy musím prízvukovať, že mojím zámerom nie je zabávať vás nemravnosťou. – Sotva zakryla prikrývka plody jej tela, keď sa ozvali kroky pred dverami; niekto klopal a mal som ešte toľko času, že som rýchlym potiahnutím prikrývky zakryl jej hlavu, keď vstúpil jej muž, presiaknutý potom a zadychčaný z námahy, ktorú vynaložil na zdolanie stodvadsiatych schodoch vedúcich ku mne, ale s tvárou žiariacou a vzrušenou od šťastia.

„Chcel som sa ťa opýtať, či s Röbelom, Schletterom a so mnou nepodnikneš výlet. Pôjdeme vlakom do Ebenhausenu a odtiaľ bicyklami do Ammerlandu. Popravde povedané som chcel dnes pracovať doma; ale moja žena skoro ráno odišla k Brüchmannsovi, aby sa pozrela, ako sa darí ich najmladšiemu, a pritom nádhernom počasí som sa doma nemohol na nič sústrediť. V Café Luitpold som stretol Röbela a Schlettera a tam sme sa dohodli. O desať päťdesiatsedem odchádza náš vlak.“

Medzitým som mal trochu času, aby som sa zozbieral. „Vidíš,“ vravel som s úsmevom, „že mám spoločnosť.“

„Áno, vidím,“ odvetil s chápajúcim úsmevom. Pritom začali jeho oči žiariť a jeho sánka sa triasť. Váhavo spravil krok dopredu a stál tesne pred sedadlom, na ktoré som si zvykol odkladať šaty. Navrchu tohto kresla ležala jemná batistová čipková košeľa bez rukávov s červenou výšivkou monogramu a na nej dlhé, čierne, saténové, vzorované pančuchy so zlatožltými klinmi. Keďže z ženského bytia nebolo vidieť nič iné, upriamil so zjavnou chtivosťou svoj pohľad na tieto kúsky oblečenia.

Tento moment bol rozhodujúci. Ešte chvíľka a musel by si spomenúť, že toto oblečenie už niekde vo svojom živote videl. Za každú cenu som musel jeho pozornosť odvrátiť od toho osudného pohľadu a natoľko ju zaujať, že mi už neunikne. Ale to sa dalo dosiahnuť len niečím ešte prízemnejším, niečím čo tu ešte nebolo. Tento prúd mojich myšlienok, ktorý sa neskutočne rýchlo odohrával v mojom mozgu, ma prinútil k tomu, aby som vykonal hrubosť takej neslýchanosti, že som si ešte dnes po dvadsiatich rokoch nedokázal odpustiť, i keď to danú situáciu vtedy zachránilo.

„Nie som sám,“ povedal som. „Ak by si mal tušenie o skvoste tohto stvorenia, závidel by si mi.“ Pritom som tisol moju ruku, ktorá pred chvíľou pretiahla prikrývku na jej hlavu, kŕčovito na jedno miesto, kde som predpokladal jej ústa, aby som, i s rizikom, že jej zabránim v dýchaní, predišiel akémukoľvek prejavu života z jej strany.

Chtivo sa kĺzol jeho pohľad po obryse krivky, ktorú vytvárala prikrývka.

A teraz príde to poburujúce, to čo tu ešte nikdy nebolo. Chytil som prikrývku za najspodnejší koniec a odkryl som ju až po jej krk, tak že bola len jej hlava zakrytá. –„Videl si niekedy vo svojom živote takú nádheru?“ opýtal som sa.

Jeho oči boli dokorán otvorené a očividne sa dostával do rozpačitosti. „Áno, áno – to sa ti musí nechať – máš dobrý vkus – no, ja – teraz pôjdem – prepáč mi, že – že som ťa vyrušil.“ Cúvol k dverám a ja som nechal prikrývku, bez náhlenia, spadnúť. Nato som chytro vyskočil na nohy a postavil som sa vedľa dverí pred neho, aby nemohol vidieť pančuchy na sedadle.

„V každom prípade prídem poludňajším vlakom do Ebenhausenu,“ vravel som, keď už mal kľučku v ruke. „Snáď ma počkáte v hostinci Gasthof zur Post. Potom pôjdeme spolu do Ammerlandu. Bude to skvelý výlet. Ďakujem ti za pozvanie.“

Urobil ešte niekoľko dobromyseľných, žoviálno-vtipných poznámok a opustil izbu. Zostal som ako skamenený, až kým som nepočul jeho utíchajúce kroky v domovej chodbe.

Chcem sa ušetriť od líčenia toho príšerného stavu zlosti a zúfalstva, v ktorom sa tá poľutovaniahodná žena po tomto incidente ocitla. Duševne bola akoby odtrhnutá z reťaze a dávala mi pocítiť svoju nenávisť a pohŕdanie, aké som ešte v živote nezažil. Pokým sa náhlivo obliekala, vyhrážala sa mi pľuvancom do tvári. Samozrejme som sa vzdal akejkoľvek možnosti obrany.

„Kam zamýšľaš teraz ísť?“

„Neviem – utopiť sa – domov – alebo k Brüchmannovým – aby som videla, ako sa darí ich najmladšiemu. – Neviem to.“

Röbel, Schletter, môj priateľ a ja sme poobede okolo druhej sedeli pod tieňom gaštanu vedľa hostinca Gasthof zur Post v Ebenhausene. Osviežovali sme sa pečenými kurčatami a jasne sa ligotajúcim šťavnatým šalátom. Môj priateľ, ktorého duševný stav som nedôverčivo pozoroval, ma ukľudňoval svojou nezvyčajne veselou náladou. Vrhal na mňa žartovne trefné pohľady a víťazoslávne, v duchu sa usmievac, si trel ruky, bez toho aby prezradil, čo jeho vnútro tak potešilo. Výlet prebehol bez akýchkoľvek ťažkostí a okolo desiatej večer sme boli znova v meste. Keď sme prišli na stanicu, dohodli sme sa, že navštívime jednu piváreň.

„Dovoľ mi,“ povedal môj priateľ, „aby som šiel domov a priviedol moju ženu. Celý tento krásny deň presedela pri tom chorom dieťati a zazlievala by nám, keby sme ju nechali stráviť večer samú doma.“

Krátko nato prišiel s manželkou do dohodnutej pivnej záhrady. Rozhovor sa samozrejme točil okolo výletu, ktorého nezážitkovosť bola všetkými účastníkmi obohatená o zážitky hodné rozprávania. Mladá žena bola nezhovorčivá, trochu rozpačitá a nevenovala mi žiaden pohľad. Naproti tomu sa, viac než v to popoludnie, v jeho žoviálnom výraze zrkadlil pre mňa tak záhadne víťazoslávny pohľad. Avšak jeho uvážené, triumfálne pohľady boli teraz namierené na jeho zamyslenú, posedávajúcu manželku, než na mňa. Nebolo to nič iného, lež akoby zakúsil akési vnútorné, hlboko blažené uspokojenie.

Až o mesiac neskôr, keď som bol s mladou ženou opäť osamote, mi objasnila túto záhadu. Potom čo som si ešte raz musel vypočuť ostré výčitky, nasledovalo povrchné zmierenie, po ktorého namáhavej realizácii sa mi zdôverila, ako jej muž, keď bola v osudný deň s ním sama doma, s prekríženými rukami predniesol nasledovný prejav: „Tvojho milého, sladkého chlapčeka, dieťa moje, som teraz poriadne spoznal. Každý deň sa mi doznáš, že ho miluješ a pritom ani len netušíš, ako sa on z teba vysmieva. Dnes ráno som ho stretol v jeho byte; samozrejme nebol sám. Pravda, teraz mi je úplne jasné, prečo si z teba nič nerobí a pohŕda tvojimi citmi. Jeho milou je žena s takým podmanivým, zachvacujúcim telom, s ktorým ty so svojím zvädnutým nemôžeš súperiť.“

To, moji drahí priatelia, bol účinok preventívneho očkovania. Opísal som vám ho len preto, aby ste sa vystríhali pred týmto čarovným prostriedkom.

Preklad: ©2015 ~Matúš T.